39. kapitola
Ničota človeka pred Bohom
1 Pre zbormajstra. Jedutunov. Žalm. Dávidov. 2 Povedal som: "Budem dávať pozor na svoje správanie, aby som jazykom nezhrešil. Položím si zámku na ústa v prítomnosti bezbožníka." 3 Nepovedal som slovo, úplne som zamĺkol, ale jeho šťastie len zväčšilo moje utrpenie. 4 Srdce mi v hrudi vzplanulo a čím viac som rozmýšľal, tým viac rástlo moje rozhorčenie. Konečne som prehovoril: 5 "Jahve, zjav mi môj koniec, koľko dní mi ešte zostáva, aby som vedel, aký krátky je môj život. 6 Hľa, na pár piadí si mi dní nameral! Môj život je ničím pred tebou. Každý človek trvá ako závan vetra, 7 mihne sa životom ako tieň. Ako para je bohatstvo, ktoré zhŕňa, ani sám nevie, kto ho pozbiera." 8 A teraz, Pane, čo mám ešte očakávať? Ty si všetka moja nádej. 9 Osloboď ma od všetkých mojich hriechov a nevystav ma hlupákovi na posmech! 10 Mlčím už, ústa neotvorím, lebo ty si to učinil. 11 Prestaň ma už trestať, lebo hyniem pod tvojimi údermi. 12 Trestajúc viny naprávaš vinníka, ako moľ ničíš všetko, na čom si zakladá. Vskutku, človek je len ako závan vetra! Sela 13 Vyslyš moju prosbu, Jahve, a vypočuj moje volanie, nech ťa pohnú moje slzy, veď som tu na zemi iba tvojím hosťom, pútnikom, ako všetci moji predkovia. 14 Odvráť odo mňa svoj nahnevaný pohľad, aby som pookriala prv, než sa poberiem a viac ma nebude.