1. kapitola
1 Slová Koheleta, Dávidovho syna, kráľa v Jeruzaleme. Úvod
2 Márnosť nad márnosť, vraví Kohelet, márnosť, všetko je márne. 3 Čo má človek zo všetkej svojej práce a námahy pod slnkom? 4 Jedno pokolenie prichádza, jedno pokolenie odchádza, ale zem trvá stále. 5 Slnko vychádza a slnko zapadá; ponáhľa sa späť k svojmu miestu a tam znova vychádza. 6 Vietor veje k juhu a vietor veje k severu, točí sa a točí a vracia sa späť v plnom kruhu. 7 Všetky rieky tečú k moru a more sa nezaplní nikdy. Rieky sa vracajú k miestu, odkiaľ vyšli, a dajú sa znova tiecť. 8 Všetky veci sú tak únavné, že sa to nedá ani vypovedať. Nenasýti sa oko hľadením a nenaplní sa ucho počúvaním. 9 Čo bolo, to bude. Čo sa robilo, to sa bude robiť. Niet nič nového pod slnkom! 10 Ak je niečo, o čom sa môže povedať: "Pozri! To je ozaj niečo nové!", nie. To už bolo, a to dávno pred naším časom. 11 Na dávnych ľudí si nespomíname a na nás, čo sme prišli po nich, si nebudú spomínať tí, čo prídu po nás. Šalamúnov život
12 Ja, Kohelet, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme. 13 Múdro a starostlivo som sa snažil vyskúmať všetko, čo sa deje pod nebom. Úmornú námahu Boh uložil ľudským deťom, a tak sa namáhajú. 14 Poprezeral som všetko, čo sa deje na zemi: hľa, všetko je márnosť a prázdny zhon! 15 Čo je krivé, nemôže byť rovné. Čoho niet, nemožno porátať. 16 Povedal som si tieto slová: Ja mám hojnú dávku múdrosti viac ako všetci moji predchodcovia na tróne v Jeruzaleme. Preskúmal som veľkú časť múdrosti a vedy, 17 venoval som veľkú pozornosť múdrosti i vede, hlúposti i bláznovstvu a môj záver je, že aj toto je prázdny zhon! 18 Veľa múdrosti, veľa mrzutostí! Viac vedomostí, viac trápenia!