104. kapitola
Nádhera stvorenstva
1Zvelebuj, duša moja, Jahveho! Aký si veľký, Jahve, môj Bože! Odetý si velebou a leskom, 2zahalený si svetlom ako plášťom. Oblohu si napäl ako stan 3a nad jej vodami zbudoval si svoje siene, oblaky sú tvojím vozom, lietaš na krídlach vetra. 4Vietor je tvojím poslom, plamenné blesky sú tvojimi sluhami. 5Zem si postavil na pevné základy, nepohne sa naveky. 6Oceánom si ju pokryl ako plášťom a vody zaliali horstvá. 7Ale na tvoj rozkaz dali sa na útek, zľakli sa tvojho hromového hlasu; 8prebehli po vrchoch, zbehli sa do dolín, na miesto, ktoré si im vyhradil, 9určil si im hranice, aby ich neprekročili a znova nezaplavili zem. 10V úžľabinách dávaš vyvierať prameňom, potokmi sa spúšťajú pomedzi vrchy, 11napájajú všetku lesnú zver, plaché zvieratá hasia v nich svoj smäd, 12na ich brehoch hniezdia vtáci, švitoria v korunách stromov. 13Z neba zavlažuješ vŕšky, sýtiš zem plodmi svojich diel. 14Dávaš trávu pre dobytok a plodiny pre človeka, aby zo zeme vyťažil si potravu: 15víno, ktoré obveseľuje srdce človeka, olivový olej, čo mu rozjasňuje tvár, a chlieb, ktorý mu dodáva silu. 16Hojnosť vlahy majú aj mohutné stromy, libanonské cédre, ktoré Jahve zasadil. 17Vtáci hniezdia v ich korunách, na ich vrcholcoch bociany si stavajú hniezda. 18Nebotyčné hory sú domovom kamzíkov, skalné rokle sú útulkom svišťov. 19Mesiac si stvoril, aby určoval čas, slnku si ukázal, kde má zapadať. 20Keď rozprestrieš tmu a nastane noc, povylieza všetka divá zver; 21mladé levy revú po koristi, žiadajú od Boha potravu. 22Keď slnku rozkážeš vyjsť, utiahnu sa, políhajú si do svojich skrýš. 23Vtedy človek ide do svojej práce, namáhať sa až do večera. 24Jahve, nespočetné sú tvoje diela, ako múdro si všetko urobil! Zem je plná tvojich tvorov. 25Hľa, more, veľké a široké, kde sa hemžia tvory bez počtu, malé i veľké. 26Plavia sa na ňom lode a obrovské veľryby, ktoré si stvoril, aby sa ním preháňali. 27Všetko sa spolieha na teba, že im dáš pokrm v pravý čas. 28Keď im ho dáš, vtedy jedia, keď im dávaš hojne, najedia sa dosýta, 29ale keď odvrátiš od nich svoju priazeň, ľakajú sa, keď im odnímeš dych, hynú a vracajú sa do prachu, z ktorého vyšli. 30Keď dýchneš svojho ducha, nové povstávajú, a tak obnovuješ celú zem. 31Sláva Jahvemu naveky, nech sa Jahve teší svojim dielam! 32Keď sa prísne pozrie na zem, zem sa zatrasie, keď sa dotkne vrchov, začnú dymiť. 33Budem spievať Jahvemu, dokiaľ len budem žiť, po celý život budem ho oslavovať. 34Nech sa mu zapáči táto pieseň, lebo Jahve je moja radosť! 35Nech sa stratia zo zeme hriešnici, nech je koniec bezbožníkom! Zvelebuj, duša moja, Jahveho! Aleluja!