17. kapitola
Piata antitéza: tmy a ohnivý stĺp
1Veľké sú tvoje rozhodnutia a nevysvetliteľné, preto nepoučené duše poblúdili. 2Bezbožníci si namýšľali, že môžu utláčať tvoj svätý národ, a zatiaľ oni ležali sťa väzni tmy v zajatí dlhej noci, zatvorení pod svojimi strechami, vyhnaní večnou prozreteľnosťou. 3Mysleli si, že so svojimi hriechmi zostanú skrytí pod tmavým závojom zabudnutia, ale ležali zmätení v úžasnom strachu, vystrašení príšernými videniami. 4Ani úkryt, v ktorom sa skryli, nechránil ich od strachu, lebo okolo nich sa rozliehal hrozný rev a ukazovali sa ponuré postavy pochmúrnych tvárí. 5Nijaký oheň nemal dosť sily, aby im dal svetlo, a iskrivá žiara hviezd nemohla preniknúť tou hroznou nocou. 6Nad nimi svietila žiara, zapálená sama od seba, šíriaca strach, a keď tá potom zmizla, boli zdesení a pokladali to, čo práve videli, za ešte horšie. 7Ich magické úskoky sa ukázali neúčinnými a ich chvastavá veda bola hanebne vysmiata, 8lebo tí, čo sa núkali zaháňať z chorých duší strach a zmätok, sami ochoreli od strachu, ktorý ich robil smiešnymi. 9Aj vtedy, keď tam nebolo nič strašné, čoho by sa mali báť, padali od hrôzy ešte vystrašení hmyzom, čo cez nich preliezol, a hadím sipotom. 10Neodvážili sa ani len do vzduchu pozrieť, čomu sa inak nijako nemožno vyhnúť. 11Lebo skazenosť je neobyčajne zbabelá, keď si je vedomá viny a keď jej svedomie predpovedá nešťastie. 12Strach totiž nie je nič iné, ako vzdať sa rozmýšľania. 13A nádej, zlomená touto vnútornou slabosťou, sa vzdáva, lebo nepozná príčinu predvídaného nešťastia. 14Tak po celú tú noc, ktorá vskutku nemala nad nimi moc, lebo sa nad nimi rozprestrela z bezmocného Podsvetia, všetci spali tým istým spánkom, 15časom prenasledovaní strašidelnými prízrakmi, časom ochromení duševnou ochabnutosťou, až na nich padla náhla a nepredvídaná hrôza. 16Tak, kde kto padol, tam zostal ležať ako prikutý, zatvorený v tomto väzení bez závor. 17Či roľník alebo pastier, alebo nádenník pracujúci osamote, všetci boli prekvapení a premožení tou istou neodolateľnou mocou, 18všetci boli spútaní tou istou reťazou tmy. Hviždiaci vietor, ľúbezné švitorenie vtákov v húštine konárov, odmeraný hukot prudko tečúcich vôd, 19hrozný hrmot rútiacich sa brál, neviditeľný beh skákajúcej zveriny, rev najdivších šeliem, echá odrážajúce sa od skalných útesov, všetko ich napĺňalo hrôzou a ochromovalo ich. 20Celý svet bol ožiarený jasným svetlom a verne sa oddával svojim prácam, 21len nad nimi sa rozprestierala ťažká noc, obraz temností, čo im boli určené. Ale každý bol sám sebe ťažším bremenom ako tie tmy.