17. kapitola
Piata antitéza: tmy a ohnivý stĺp
1 Veľké sú tvoje rozhodnutia a nevysvetliteľné, preto nepoučené duše poblúdili. 2 Bezbožníci si namýšľali, že môžu utláčať tvoj svätý národ, a zatiaľ oni ležali sťa väzni tmy v zajatí dlhej noci, zatvorení pod svojimi strechami, vyhnaní večnou prozreteľnosťou. 3 Mysleli si, že so svojimi hriechmi zostanú skrytí pod tmavým závojom zabudnutia, ale ležali zmätení v úžasnom strachu, vystrašení príšernými videniami. 4 Ani úkryt, v ktorom sa skryli, nechránil ich od strachu, lebo okolo nich sa rozliehal hrozný rev a ukazovali sa ponuré postavy pochmúrnych tvárí. 5 Nijaký oheň nemal dosť sily, aby im dal svetlo, a iskrivá žiara hviezd nemohla preniknúť tou hroznou nocou. 6 Nad nimi svietila žiara, zapálená sama od seba, šíriaca strach, a keď tá potom zmizla, boli zdesení a pokladali to, čo práve videli, za ešte horšie. 7 Ich magické úskoky sa ukázali neúčinnými a ich chvastavá veda bola hanebne vysmiata, 8 lebo tí, čo sa núkali zaháňať z chorých duší strach a zmätok, sami ochoreli od strachu, ktorý ich robil smiešnymi. 9 Aj vtedy, keď tam nebolo nič strašné, čoho by sa mali báť, padali od hrôzy ešte vystrašení hmyzom, čo cez nich preliezol, a hadím sipotom. 10 Neodvážili sa ani len do vzduchu pozrieť, čomu sa inak nijako nemožno vyhnúť. 11 Lebo skazenosť je neobyčajne zbabelá, keď si je vedomá viny a keď jej svedomie predpovedá nešťastie. 12 Strach totiž nie je nič iné, ako vzdať sa rozmýšľania. 13 A nádej, zlomená touto vnútornou slabosťou, sa vzdáva, lebo nepozná príčinu predvídaného nešťastia. 14 Tak po celú tú noc, ktorá vskutku nemala nad nimi moc, lebo sa nad nimi rozprestrela z bezmocného Podsvetia, všetci spali tým istým spánkom, 15 časom prenasledovaní strašidelnými prízrakmi, časom ochromení duševnou ochabnutosťou, až na nich padla náhla a nepredvídaná hrôza. 16 Tak, kde kto padol, tam zostal ležať ako prikutý, zatvorený v tomto väzení bez závor. 17 Či roľník alebo pastier, alebo nádenník pracujúci osamote, všetci boli prekvapení a premožení tou istou neodolateľnou mocou, 18 všetci boli spútaní tou istou reťazou tmy. Hviždiaci vietor, ľúbezné švitorenie vtákov v húštine konárov, odmeraný hukot prudko tečúcich vôd, 19 hrozný hrmot rútiacich sa brál, neviditeľný beh skákajúcej zveriny, rev najdivších šeliem, echá odrážajúce sa od skalných útesov, všetko ich napĺňalo hrôzou a ochromovalo ich. 20 Celý svet bol ožiarený jasným svetlom a verne sa oddával svojim prácam, 21 len nad nimi sa rozprestierala ťažká noc, obraz temností, čo im boli určené. Ale každý bol sám sebe ťažším bremenom ako tie tmy.