3. kapitola
Smrť
1Všetko má svoju určenú dobu a každé úsilie na zemi svoj čas: 2čas rodenia a čas zomierania; čas sadenia a čas vytŕhania; 3čas zabíjania a čas liečenia; čas rúcania a čas stavania; 4čas plaču a čas smiechu; čas smútku a čas veselia; 5čas rozmetávania kamenia a čas zbierania kamenia; čas objímania a čas zdržovania sa objatia; 6čas hľadania a čas strácania; čas ukladania a čas odhadzovania; 7čas roztŕhania a čas zošívania; čas mlčania a čas rozprávania; 8čas milovania a čas nenávidenia; čas vojny a čas mieru. 9Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy? 10Rozmýšľal som, aké ťažké zamestnanie dal Boh ľuďom. 11Všetko, čo Boh robí, je vhodné vo svojom čase. Ľuďom dal chápať čas minulý i budúci, ale nedal im pochopiť všetko, čo Boh tvorí od počiatku do konca. 12Chápem, že niet nič lepšieho pre človeka, ako veseliť sa a robiť dobre, kým je živý. 13Okrem toho pre každého človeka je Božím darom, že môže jesť a piť na odplatu za svoje práce. 14Viem, že čo Boh robí, je trvalé. K tomu nemožno nič pridať, ani nič z toho odobrať a Boh robí všetko tak, že človek musí cítiť pred ním úctivú bázeň. 15Čo je, to už raz bolo, a čo bude, to už kdesi bolo. Boh však miluje prenasledovaného. 16Ďalej vidím pod slnkom, že namiesto práva vládne bezprávie, namiesto spravodlivého vládne zločinec. 17Preto som si povedal: Spravodlivého i zlého bude súdiť Boh, lebo tu je čas na každú vec a na každý skutok. 18Povedal som si tiež: Čo sa týka ľudí, Boh ich skúša, aby sa videlo, že sú len zvieratá. 19Lebo zaiste osud ľudí a osud zvierat je ten istý: ako hynie jeden, tak zomiera aj druhý, dýchajú rovnakým dychom a človek v ničom nevyniká nad zviera, a tak všetko je márnosť. 20Obidvaja odchádzajú na to isté miesto, všetci pochádzajú z prachu a všetci sa vracajú do prachu. 21Kto vie, či duch človeka vystupuje hore a či duch zvierat zostupuje pod zem? 22A tak som videl, že niet pre človeka inej radosti, ako pôžitok z jeho práce, lebo to je jeho údel. Ktože by mu vedel ukázať, čo sa stane po ňom?