4. kapitola
Dôvera v Boha
1Elifaz z Temanu sa ujal slova a vravel: 2Ak ti povieme niečo, môžeš to zniesť? Ktože by sa tu totiž mohol zdržať slova? 3Pozri, ty si mnohých povzbudzoval, aby vydržali, vlieval si silu do rúk ochabnutých, 4tvoje slová vzpružovali klesajúcich, podlamujúce kolená si posilňoval. 5Ale teraz, keď došlo na teba, strácaš trpezlivosť, keď sa to dotklo teba, hrozíš sa. 6Tvoja nábožnosť ti už nedáva posilu a tvoj čnostný život bezpečnú nádej? 7Len uváž, kto kedy zahynul bez viny, kde si videl, že boli statoční zničení? 8Sám som skúsil, že tí, ktorí orú zlobu a sejú hriech, musia ich aj žať. 9Hynú pod dychom Božím, závan jeho hnevu ich znivočí. 10Rev leva, štekot levíčat zamĺkne; zuby mladých levov sa vylámu. 11Aj mocný lev hynie, keď nemá korisť, a mláďatá levice sa rozpŕchnu. 12Slovo sa vkradlo do mojich uší, akýsi šepot zachytil môj sluch; 13za nepokojných nočných preludov, keď človek upadá do tuhého spánku, 14hrôza a triaška padli na mňa, až sa mi všetky kosti rozochveli. 15Kýsi dych prešiel mi po tvári a vlasy mi po tele dupkom vstali. 16Ktosi tu zastal, ale podobu som mu nerozoznal, akási vidina týčila sa predo mnou. Najprv tíš – nato som začul hlas: 17"Či smrteľník môže byť spravodlivejší ako Boh a stvorenie čistejšie ako jeho Stvoriteľ? 18Ak sa Boh plne nespolieha na vlastných sluhova a na svojich anjeloch chyby nachádza, 19čože povedať o hosťoch v domoch hlinených, so základmi v zemskom prachu, ktoré možno zdrviť ako vtáčie hniezdo, 20zboriť ich od svitu do mrku: miznú naveky a nik sa o nich nestará. 21Vytrhli kolíky ich stanu, zomierajú skoro, lebo múdrosť nepoznali."