3. kapitola
Jób preklína deň svojho narodenia
1Jób potom otvoril ústa a preklínal deň svojho narodenia. 2Ujal sa slova a povedal: 3Kiežby nebolo dňa, keď som sa narodil, a noci, čo riekla: "Počal sa chlapec!" 4Kiežby sa ten deň na tmu premenil, kiežby Boh zhora s ním nepočítal a svetlo slnka nad ním nezažal! 5Kiežby ho zamenili tmy a tiene smrti, kiežby temné mračno spočívalo nad ním a schvátili ho hrôzy zatmenia! 6Áno, kiežby ho pohltila temnota, by ku dňom roka vôbec nepatril, nepripojil sa k počtu mesiacov! 7Kiežby tá noc bola navždy neplodná a nikdy v nej nezaznel výkrik radostný! 8Nech tí ju prekľajú, čo preklínajú deň, ktorí by vedeli zobudiť aj Leviatana! 9Nech sa hviezdy zatmejú pri jej súmraku, nech čaká na svetlo, čo nikdy nepríde, nech neuvidí otvárať sa viečka úsvitu. 10Pretože pre mňa nezavrela bránu materského lona, pretože pred zrakom mi biedu neskryla. 11Prečo som nevyšiel hneď mŕtvy z lona matky, prečo som nezomrel hneď po narodení? 12Prečo ma matkine kolená prijali, prečo jej prsia nadájali? 13Lebo teraz by som už ležal a mal pokoj, spal by som a odpočíval 14spolu s kráľmi a poradcami zeme, ktorí si stavali pyšné pyramídy, 15spolu s kniežatami, čo mali plno zlata, ktorí si striebrom napĺňali hrobky. 16Alebo prečo som nebol zahrabaný ako nedochôdča, ako tie chúdence, čo neuzreli svetlo! 17Tam už prestávajú zúriť bezbožní, tam si odpočinú zo síl vyčerpaní. 18Tam aj väzni už sú na pokoji, nečujú viac krik dozorcu. 19Tam sú malí i veľkí, tam aj otrok slobodný je od pána. 20Prečo dáva svetlo úbožiakovi a život takým, čo sú zatrpknutí? 21Čakajú na smrť a smrť neprichádza, hľadajú ju viac než skryté poklady. 22Tých potešil by kameň náhrobný, zaplesali by, že už našli hrob. 23Načo je dar človeku, ktorý nevie, ako žiť, ako by mu životnú cestu sám Boh dookola zahradil! 24Veď vzdychanie je môj každodenný chlieb, ako voda leje sa môj nárek. 25Veď čoho som sa hrozil, to ma zastihlo, čoho som sa bál, to na mňa prichodí. 26Nemám kľudu, nemám pokoja, nemám odpočinku, prišli trápenia!