3. kapitola
Jób preklína deň svojho narodenia
1 Jób potom otvoril ústa a preklínal deň svojho narodenia. 2 Ujal sa slova a povedal: 3 Kiežby nebolo dňa, keď som sa narodil, a noci, čo riekla: "Počal sa chlapec!" 4 Kiežby sa ten deň na tmu premenil, kiežby Boh zhora s ním nepočítal a svetlo slnka nad ním nezažal! 5 Kiežby ho zamenili tmy a tiene smrti, kiežby temné mračno spočívalo nad ním a schvátili ho hrôzy zatmenia! 6 Áno, kiežby ho pohltila temnota, by ku dňom roka vôbec nepatril, nepripojil sa k počtu mesiacov! 7 Kiežby tá noc bola navždy neplodná a nikdy v nej nezaznel výkrik radostný! 8 Nech tí ju prekľajú, čo preklínajú deň, ktorí by vedeli zobudiť aj Leviatana! 9 Nech sa hviezdy zatmejú pri jej súmraku, nech čaká na svetlo, čo nikdy nepríde, nech neuvidí otvárať sa viečka úsvitu. 10 Pretože pre mňa nezavrela bránu materského lona, pretože pred zrakom mi biedu neskryla. 11 Prečo som nevyšiel hneď mŕtvy z lona matky, prečo som nezomrel hneď po narodení? 12 Prečo ma matkine kolená prijali, prečo jej prsia nadájali? 13 Lebo teraz by som už ležal a mal pokoj, spal by som a odpočíval 14 spolu s kráľmi a poradcami zeme, ktorí si stavali pyšné pyramídy, 15 spolu s kniežatami, čo mali plno zlata, ktorí si striebrom napĺňali hrobky. 16 Alebo prečo som nebol zahrabaný ako nedochôdča, ako tie chúdence, čo neuzreli svetlo! 17 Tam už prestávajú zúriť bezbožní, tam si odpočinú zo síl vyčerpaní. 18 Tam aj väzni už sú na pokoji, nečujú viac krik dozorcu. 19 Tam sú malí i veľkí, tam aj otrok slobodný je od pána. 20 Prečo dáva svetlo úbožiakovi a život takým, čo sú zatrpknutí? 21 Čakajú na smrť a smrť neprichádza, hľadajú ju viac než skryté poklady. 22 Tých potešil by kameň náhrobný, zaplesali by, že už našli hrob. 23 Načo je dar človeku, ktorý nevie, ako žiť, ako by mu životnú cestu sám Boh dookola zahradil! 24 Veď vzdychanie je môj každodenný chlieb, ako voda leje sa môj nárek. 25 Veď čoho som sa hrozil, to ma zastihlo, čoho som sa bál, to na mňa prichodí. 26 Nemám kľudu, nemám pokoja, nemám odpočinku, prišli trápenia!