29. kapitola
Jóbov nárek a obrana: A. Zašlé časy
1Potom Jób pokračoval vo svojej reči: 2Kiež by som mohol prežívať zašlé časy, dni, keď Boh bdel nado mnou, 3keď nad hlavou mi žiarila jeho lampa a jej svetlo viedlo ma temnotou! 4Kiež by som bol ako v mužných dňoch, keď Boh chránieval môj stan, 5keď Všemohúci býval so mnou a moje deti stáli vôkol mňa, 6keď moje nohy kúpali sa v mlieku a zo skál mi tiekli prúdy oleja. 7Keď som k bráne mesta vychádzal a na námestí svoje miesto zaujal, 8ako ma mladí uzreli, hneď sa utiahli a starci vstávali a ostávali stáť, 9kniežatá prestali rozprávať a dlaň si kládli na ústa, 10zmĺkol hlas aj samých vedúcich a každý z nich zdržiaval svoj jazyk. 11Kto ma počúval, dával mi za pravdu, kto ma videl, vydával mi svedectvo, 12že som zachraňoval bedára, čo volal o pomoc, a sirotu, ktorá bola bez ochrancu. 13Ľudia na pokraji záhuby žehnali ma a srdciam vdov radosť som vracal. 14Spravodlivosť som si obliekal ako odev, právo mi bolo plášťom i turbanom. 15Pre slepého bol som okom, pre chromého nohami. 16Pre chudobného bol som otcom, ba aj neznámemu spor som preskúmal. 17Nešľachetným čeľuste som rozbíjal, vyrážal im korisť zo zubov. 18Myslel som si: "Zomriem v sile nezoslabený, prežijem toľko dní ako zrniek piesku, 19korene sa mi ku vode tiahnu, na ratolestiach mi rosa nocuje. 20Moja sláva nikdy nezostarne a luk v mojej ruke bude vždy naporúdzi." 21Počúvali ma pozorne a vyčkávali ticho na moju mienku. 22Keď som dohovoril, bolo po rečiach, moje slová zapôsobili. 23Čakali na ne ako na dáždik, otvárali ústa ako na jarný dážď. 24Keď som sa na nich usmial, neodvažovali sa tomu veriť a jas mojej tváre neodmietali. 25Určoval som cestu kráčajúc im v čele, ako kráľ uprostred vojska viedol som ich všade podľa svojej vôle.