Predchádzajúca kapitola

29. kapitola

Jóbov nárek a obrana: A. Zašlé časy

1 Potom Jób pokračoval vo svojej reči:
2 Kiež by som mohol prežívať zašlé časy, dni, keď Boh bdel nado mnou, 3 keď nad hlavou mi žiarila jeho lampa a jej svetlo viedlo ma temnotou! 4 Kiež by som bol ako v mužných dňoch, keď Boh chránieval môj stan, 5 keď Všemohúci býval so mnou a moje deti stáli vôkol mňa, 6 keď moje nohy kúpali sa v mlieku a zo skál mi tiekli prúdy oleja. 7 Keď som k bráne mesta vychádzal a na námestí svoje miesto zaujal, 8 ako ma mladí uzreli, hneď sa utiahli a starci vstávali a ostávali stáť, 9 kniežatá prestali rozprávať a dlaň si kládli na ústa, 10 zmĺkol hlas aj samých vedúcich a každý z nich zdržiaval svoj jazyk. 11 Kto ma počúval, dával mi za pravdu, kto ma videl, vydával mi svedectvo, 12 že som zachraňoval bedára, čo volal o pomoc, a sirotu, ktorá bola bez ochrancu. 13 Ľudia na pokraji záhuby žehnali ma a srdciam vdov radosť som vracal. 14 Spravodlivosť som si obliekal ako odev, právo mi bolo plášťom i turbanom. 15 Pre slepého bol som okom, pre chromého nohami. 16 Pre chudobného bol som otcom, ba aj neznámemu spor som preskúmal. 17 Nešľachetným čeľuste som rozbíjal, vyrážal im korisť zo zubov. 18 Myslel som si: "Zomriem v sile nezoslabený, prežijem toľko dní ako zrniek piesku, 19 korene sa mi ku vode tiahnu, na ratolestiach mi rosa nocuje. 20 Moja sláva nikdy nezostarne a luk v mojej ruke bude vždy naporúdzi." 21 Počúvali ma pozorne a vyčkávali ticho na moju mienku. 22 Keď som dohovoril, bolo po rečiach, moje slová zapôsobili. 23 Čakali na ne ako na dáždik, otvárali ústa ako na jarný dážď. 24 Keď som sa na nich usmial, neodvažovali sa tomu veriť a jas mojej tváre neodmietali. 25 Určoval som cestu kráčajúc im v čele, ako kráľ uprostred vojska viedol som ich všade podľa svojej vôle.