17. kapitola
1Ubitý som na duchu, moje dni hasnú, hrobári na mňa čakajú. 2Okolo mňa samý posmeškár, ich urážky skalili moje oko. 3Ty sám mi buď teda zárukou pred tebou, lebo kto iný by sa zaručil za mňa! 4Preto sa žiadna ruka nezdvihne, veď si ich mysli múdrosť odoprel. 5Ak taký človek vydá priateľa na záhubu, oči jeho detí sa zakalia. 6Stal som sa príslovečným medzi ľuďmi, predmetom posmechu pred očami všetkých; 7oči sa mi od žiaľu skalili, celé telo mi vychudlo na tieň. 8Čestní ľudia nad tým zhrození žasnúc, nevinní sa pohoršujú nad mojou bezbožnosťou, 9ale spravodlivý ide ďalej svojou cestou, kto má čisté ruky, nachodí posilu. 10Nože, všetci dovedna, skúste to znovu, medzi vami veru múdreho nenájdem. 11Moje dni ubehli s mojimi zámermi, roztrhli sa vlákna môjho srdca. 12Z noci sa chce robiť deň, už je, vraj, blízko svetlo zaháňajúce temnoty. 13Ak si zariadim v podsvetí svoj dom, ak si lôžko v temnotách rozložím, 14ak hrob nazvem svojím otcom a červa matkou a či sestrou, 15kdeže sa podela moja nádej, ktože sa stará o moje šťastie? 16Či do podsvetia so mnou zostúpia, či sa vnoria so mnou do prachu? Hnev nezmôže nič proti poriadku spravodlivosti