17. kapitola
1 Ubitý som na duchu, moje dni hasnú, hrobári na mňa čakajú. 2 Okolo mňa samý posmeškár, ich urážky skalili moje oko. 3 Ty sám mi buď teda zárukou pred tebou, lebo kto iný by sa zaručil za mňa! 4 Preto sa žiadna ruka nezdvihne, veď si ich mysli múdrosť odoprel. 5 Ak taký človek vydá priateľa na záhubu, oči jeho detí sa zakalia. 6 Stal som sa príslovečným medzi ľuďmi, predmetom posmechu pred očami všetkých; 7 oči sa mi od žiaľu skalili, celé telo mi vychudlo na tieň. 8 Čestní ľudia nad tým zhrození žasnúc, nevinní sa pohoršujú nad mojou bezbožnosťou, 9 ale spravodlivý ide ďalej svojou cestou, kto má čisté ruky, nachodí posilu. 10 Nože, všetci dovedna, skúste to znovu, medzi vami veru múdreho nenájdem. 11 Moje dni ubehli s mojimi zámermi, roztrhli sa vlákna môjho srdca. 12 Z noci sa chce robiť deň, už je, vraj, blízko svetlo zaháňajúce temnoty. 13 Ak si zariadim v podsvetí svoj dom, ak si lôžko v temnotách rozložím, 14 ak hrob nazvem svojím otcom a červa matkou a či sestrou, 15 kdeže sa podela moja nádej, ktože sa stará o moje šťastie? 16 Či do podsvetia so mnou zostúpia, či sa vnoria so mnou do prachu? Hnev nezmôže nič proti poriadku spravodlivosti