15. kapitola
Jóba odsudzuje jeho vlastná reč
1Elifaz z Temanu povedal: 2Či múdry človek odpovedá dôvodmi zo vzduchu, dokazuje niečo zvírením východného vetra? 3Či sa bráni prázdnymi slovami, rečami celkom bez osohu? 4Naviac, ty zaháňaš od seba bázeň Božiu, nedovolíš iným hovoriť pred Bohom. 5Tvoja zloba ti diktuje také slová, osvojil si si reč prefíkaných. 6Vlastné ústa ťa odsudzujú, nie ja, tvoje pery svedčia proti tebe. 7Či si sa narodil ako prvý z ľudí, prišiel si na svet ešte pred vrchmi? 8Vari načúvaš na tajnej rade Božej a všetka múdrosť je len u teba? 9Čože vieš, a my nevieme? Čože rozumieš, a my nechápeme? 10Je medzi nami šedivý i starý, starší vekom ako tvoj otec, 11nevážiš si Božiu útechu a naše umiernené slová? 12Ako ťa vášeň unáša! Ako ti sršia oči, 13keď proti Bohu obraciaš svoj hnev a zo svojich úst vypúšťaš takéto reči! 14Čo je človek, aby sa vyhlasoval za čistého, prečo by sa dieťa ženy malo za spravodlivého? 15Ak sa Boh ani na svojich svätých nespolieha a Nebesia nie sú v jeho očiach čisté, 16o koľko menej človek odporný a skazený, ktorý neprávosť pije ako vodu. 17Rozpoviem ti, ak ma len počúvneš, porozprávam ti svoju skúsenosť, 18aj to, čo vyučovali múdri ľudia a nezatajili to, čo prijali od predkov, 19len im bola daná táto zem a cudzinec sa tu neusadil: 20Bezbožník sa po celý život úzkosťou trasie i násilník po všetky roky, čo mu zostávajú. 21Poplašné hlasy znejú mu v ušiach, v čase pokoja zbojník sa naň vrhá. 22Nemôže dúfať, že unikne temnej smrti, cíti, že je vyhliadnutý pod meč, 23že je prikázaný supom za korisť, vie, že sa blíži deň jeho záhuby. 24Náhle naň dopadne hrôza a úzkosť, vrhnú sa naň ako kráľ hotový na útok, 25lebo zdvihol ruku proti Bohu, odvážil sa vzdorovať Všemohúcemu, 26zaútočil naň s pyšne zdvihnutým čelom, celou váhou svojho vypuklého štítu. 27Ale hoci má tvár vyplnenú tukom a boky kypiace tučnotou, 28mestá, v ktorých býva, budú rozrúcané, domy budú opustené a rozpadnú sa čoskoro v hŕby rozvalín. 29Nadlho nezostane bohatý, nepotrvá jeho majetok, do zeme korene nezapustí, 30nikdy nevyjde z biedy. Úpal mu vysuší výhonky, víchor mu skmáše kvety. 31Nech sa nespolieha na svoje vysoké postavenie, lebo všetko, čo získal, rozplynie sa v klam. 32Predčasne bude obťatý a konáre sa mu už nerozzelenajú. 33Bude ako vinič, čo zhadzuje svoje hrozno, ako oliva, čo striasa svoje kvety. 34Lebo bezbožné pokolenie bude neplodné, oheň strávi stany, postavené z úplatkov. 35Počali zlobu – a porodili pohromu, plod ich života je klamanie a podvod. Od ľudskej nespravodlivosti k Božej spravodlivosti