15. kapitola
Jóba odsudzuje jeho vlastná reč
1 Elifaz z Temanu povedal: 2 Či múdry človek odpovedá dôvodmi zo vzduchu, dokazuje niečo zvírením východného vetra? 3 Či sa bráni prázdnymi slovami, rečami celkom bez osohu? 4 Naviac, ty zaháňaš od seba bázeň Božiu, nedovolíš iným hovoriť pred Bohom. 5 Tvoja zloba ti diktuje také slová, osvojil si si reč prefíkaných. 6 Vlastné ústa ťa odsudzujú, nie ja, tvoje pery svedčia proti tebe. 7 Či si sa narodil ako prvý z ľudí, prišiel si na svet ešte pred vrchmi? 8 Vari načúvaš na tajnej rade Božej a všetka múdrosť je len u teba? 9 Čože vieš, a my nevieme? Čože rozumieš, a my nechápeme? 10 Je medzi nami šedivý i starý, starší vekom ako tvoj otec, 11 nevážiš si Božiu útechu a naše umiernené slová? 12 Ako ťa vášeň unáša! Ako ti sršia oči, 13 keď proti Bohu obraciaš svoj hnev a zo svojich úst vypúšťaš takéto reči! 14 Čo je človek, aby sa vyhlasoval za čistého, prečo by sa dieťa ženy malo za spravodlivého? 15 Ak sa Boh ani na svojich svätých nespolieha a Nebesia nie sú v jeho očiach čisté, 16 o koľko menej človek odporný a skazený, ktorý neprávosť pije ako vodu. 17 Rozpoviem ti, ak ma len počúvneš, porozprávam ti svoju skúsenosť, 18 aj to, čo vyučovali múdri ľudia a nezatajili to, čo prijali od predkov, 19 len im bola daná táto zem a cudzinec sa tu neusadil: 20 Bezbožník sa po celý život úzkosťou trasie i násilník po všetky roky, čo mu zostávajú. 21 Poplašné hlasy znejú mu v ušiach, v čase pokoja zbojník sa naň vrhá. 22 Nemôže dúfať, že unikne temnej smrti, cíti, že je vyhliadnutý pod meč, 23 že je prikázaný supom za korisť, vie, že sa blíži deň jeho záhuby. 24 Náhle naň dopadne hrôza a úzkosť, vrhnú sa naň ako kráľ hotový na útok, 25 lebo zdvihol ruku proti Bohu, odvážil sa vzdorovať Všemohúcemu, 26 zaútočil naň s pyšne zdvihnutým čelom, celou váhou svojho vypuklého štítu. 27 Ale hoci má tvár vyplnenú tukom a boky kypiace tučnotou, 28 mestá, v ktorých býva, budú rozrúcané, domy budú opustené a rozpadnú sa čoskoro v hŕby rozvalín. 29 Nadlho nezostane bohatý, nepotrvá jeho majetok, do zeme korene nezapustí, 30 nikdy nevyjde z biedy. Úpal mu vysuší výhonky, víchor mu skmáše kvety. 31 Nech sa nespolieha na svoje vysoké postavenie, lebo všetko, čo získal, rozplynie sa v klam. 32 Predčasne bude obťatý a konáre sa mu už nerozzelenajú. 33 Bude ako vinič, čo zhadzuje svoje hrozno, ako oliva, čo striasa svoje kvety. 34 Lebo bezbožné pokolenie bude neplodné, oheň strávi stany, postavené z úplatkov. 35 Počali zlobu – a porodili pohromu, plod ich života je klamanie a podvod. Od ľudskej nespravodlivosti k Božej spravodlivosti