14. kapitola

1 Človek zrodený zo ženy má život krátky, plný trápení. 2 Rozkvitá ako kvet, no vzápätí vädne, uteká ako tieň, čo nemá trvania. 3 A na také nič ty oči upieraš, ženieš ho na súd, by sa s tebou meral? 4 Či sa môže čistý zrodiť z nečistého? Ani len jeden jediný! 5 Keďže dni jeho života sú spočítané a počet jeho mesiacov od teba závisí, bo si mu položil medzu, ktorú nemôže prekročiť, 6 odvráť pohľad od neho, pokoj mu daj, kým neskončí svoj čas ako nádenník. 7 Veru, aj ten strom dáva nádej, hoci bol sťatý, znovu vyrazí, jeho ratolesti neprestanú pučať. 8 Hoci mu korene zostarnú v zemi a peň v suchej pôde zoschne, 9 ak zacíti vodu, hneď začne pučať, povyháňa vetvy ako nový strom. 10 Ale keď zomrie človek, leží skosený, keď smrteľník vydýchne, kde sa podel? 11 Ako sa vody jazera stratia alebo rieka upadá a celkom vyschýna, 12 tak človek zaľahne a viac už nevstane, môžu sa nebesá na dvoje rozčesnúť, nezobudia ho, nezburcujú zo sna. 13 Kiež by si ma do podzemia ukryl, utajil ma, dokiaľ ti hnev prejde, zdržal ma tam načas a potom si spomenul na mňa: 14 lebo ak človek zomrie, či môže ožiť? Čakal by som celý čas ako vojak v službe, kým mu nepríde výmena stráží. 15 Zavolal by si ma a ja by som sa ozval, keď sa ti zažiada dielo tvojich rúk. 16 Zakiaľ nateraz počítaš každučký môj krok, potom by si už nestopoval môj hriech, 17 moje viny by boli pod pečaťou ako vo vreci, pozakrýval by si moje poklesky. 18 Beda, ako sa vrch zosunie a stratí, ako sa skala odvalí z miesta, 19 ako vody rozomelú kamene, ako príval odplavuje zem, tak si ty zničil nádeje krehkého človeka. 20 Zrazíš ho navždy a on odchádza, znetvoríš mu tvár a odoženieš ho. 21 Ak jeho synovia dosiahli slávu, on to nevidí, ak upadli do biedy, ani o tom nevie. 22 Trápi sa len o svoje telo, žiali iba nad sebou samým.