14. kapitola
1Človek zrodený zo ženy má život krátky, plný trápení. 2Rozkvitá ako kvet, no vzápätí vädne, uteká ako tieň, čo nemá trvania. 3A na také nič ty oči upieraš, ženieš ho na súd, by sa s tebou meral? 4Či sa môže čistý zrodiť z nečistého? Ani len jeden jediný! 5Keďže dni jeho života sú spočítané a počet jeho mesiacov od teba závisí, bo si mu položil medzu, ktorú nemôže prekročiť, 6odvráť pohľad od neho, pokoj mu daj, kým neskončí svoj čas ako nádenník. 7Veru, aj ten strom dáva nádej, hoci bol sťatý, znovu vyrazí, jeho ratolesti neprestanú pučať. 8Hoci mu korene zostarnú v zemi a peň v suchej pôde zoschne, 9ak zacíti vodu, hneď začne pučať, povyháňa vetvy ako nový strom. 10Ale keď zomrie človek, leží skosený, keď smrteľník vydýchne, kde sa podel? 11Ako sa vody jazera stratia alebo rieka upadá a celkom vyschýna, 12tak človek zaľahne a viac už nevstane, môžu sa nebesá na dvoje rozčesnúť, nezobudia ho, nezburcujú zo sna. 13Kiež by si ma do podzemia ukryl, utajil ma, dokiaľ ti hnev prejde, zdržal ma tam načas a potom si spomenul na mňa: 14lebo ak človek zomrie, či môže ožiť? Čakal by som celý čas ako vojak v službe, kým mu nepríde výmena stráží. 15Zavolal by si ma a ja by som sa ozval, keď sa ti zažiada dielo tvojich rúk. 16Zakiaľ nateraz počítaš každučký môj krok, potom by si už nestopoval môj hriech, 17moje viny by boli pod pečaťou ako vo vreci, pozakrýval by si moje poklesky. 18Beda, ako sa vrch zosunie a stratí, ako sa skala odvalí z miesta, 19ako vody rozomelú kamene, ako príval odplavuje zem, tak si ty zničil nádeje krehkého človeka. 20Zrazíš ho navždy a on odchádza, znetvoríš mu tvár a odoženieš ho. 21Ak jeho synovia dosiahli slávu, on to nevidí, ak upadli do biedy, ani o tom nevie. 22Trápi sa len o svoje telo, žiali iba nad sebou samým.