10. kapitola
1Mne sa život spríkril, popustím teda uzdu svojmu žiaľu, vylejem horkosť svojej roztrpčenej duše. 2Poviem Bohu: Neodsudzuj ma, prezraď mi, z čoho ma viníš. 3Čo máš z toho, že ma utláčaš, že pokoruješ dielo svojich rúk a napomáhaš zámerom bezbožných? 4Či aj ty máš iba telesné oči, či aj ty vidíš všetko, ako to vidí smrteľník? 5Či tvoje dni sú ako dni smrteľných a tvoje roky ako ľudské dni, 6že na mne vyhľadávaš vinu, že chceš odkryť moje hriechy, 7hoci vieš, že som nevinný a z tvojej ruky nik ma nevyrve? 8Tvoje ruky ma urobili, vytvorili ma, a naraz sa obrátiš a chceš ma zničiť? 9Rozpomeň sa, že si ma stvárnil ako hlinu, či ma chceš zasa na prach obrátiť? 10Či si ma ako mlieko nevylial, dal si mi zhustnúť ako hrudke syra, 11zaodial ma kožou i telom, utkal vedno z kostí a nervov? 12Potom si mi dal život i ustavičnú priazeň a starostlivo bdel nad mojím dychom. 13A predsa to bola tvoja tajná myšlienka, viem, tvoj úmysel to bol, 14že budeš hľadieť, či sa prehreším, a nenecháš ma bez trestu za moje viny. 15Ak som skutočne vinný, beda mi! Ak som nevinný, neodvážim sa zdvihnúť hlavu, potupou presýtený, spitý bolesťou. 16Keby som bol hrdý ako lev, skrotil by si ma, ukázal by si na mne zázračnú svoju moc, 17znovu by si zaútočil na mňa a s väčším hnevom proti mne vyslal by si nové sily na útok. 18Prečo si ma vyviedol z materského lona! Kiež by som bol zomrel a nik ma neuzrel, 19boli by ma niesli od lona do hrobu, a bol by som ako ten, čo sa nikdy nezrodil. 20Či dni môjho žitia nie sú krátke a mizivé, nechaj ma, aby som bol na chvíľku šťastný, 21prv, než bez návratu odídem do zeme temnôt, do tieňov smrti, 22do zeme tmavej, do tmy rozkladu, kde svitu niet, kde vládne večná noc! Božia múdrosť požaduje Jóbovo priznanie