10. kapitola

1 Mne sa život spríkril, popustím teda uzdu svojmu žiaľu, vylejem horkosť svojej roztrpčenej duše. 2 Poviem Bohu: Neodsudzuj ma, prezraď mi, z čoho ma viníš. 3 Čo máš z toho, že ma utláčaš, že pokoruješ dielo svojich rúk a napomáhaš zámerom bezbožných? 4 Či aj ty máš iba telesné oči, či aj ty vidíš všetko, ako to vidí smrteľník? 5 Či tvoje dni sú ako dni smrteľných a tvoje roky ako ľudské dni, 6 že na mne vyhľadávaš vinu, že chceš odkryť moje hriechy, 7 hoci vieš, že som nevinný a z tvojej ruky nik ma nevyrve? 8 Tvoje ruky ma urobili, vytvorili ma, a naraz sa obrátiš a chceš ma zničiť? 9 Rozpomeň sa, že si ma stvárnil ako hlinu, či ma chceš zasa na prach obrátiť? 10 Či si ma ako mlieko nevylial, dal si mi zhustnúť ako hrudke syra, 11 zaodial ma kožou i telom, utkal vedno z kostí a nervov? 12 Potom si mi dal život i ustavičnú priazeň a starostlivo bdel nad mojím dychom. 13 A predsa to bola tvoja tajná myšlienka, viem, tvoj úmysel to bol, 14 že budeš hľadieť, či sa prehreším, a nenecháš ma bez trestu za moje viny. 15 Ak som skutočne vinný, beda mi! Ak som nevinný, neodvážim sa zdvihnúť hlavu, potupou presýtený, spitý bolesťou. 16 Keby som bol hrdý ako lev, skrotil by si ma, ukázal by si na mne zázračnú svoju moc, 17 znovu by si zaútočil na mňa a s väčším hnevom proti mne vyslal by si nové sily na útok. 18 Prečo si ma vyviedol z materského lona! Kiež by som bol zomrel a nik ma neuzrel, 19 boli by ma niesli od lona do hrobu, a bol by som ako ten, čo sa nikdy nezrodil. 20 Či dni môjho žitia nie sú krátke a mizivé, nechaj ma, aby som bol na chvíľku šťastný, 21 prv, než bez návratu odídem do zeme temnôt, do tieňov smrti, 22 do zeme tmavej, do tmy rozkladu, kde svitu niet, kde vládne večná noc! Božia múdrosť požaduje Jóbovo priznanie