14. kapitola
Veľká suchota
1Slová, ktoré Jahve povedal Jeremiášovi, keď mala nastať veľká suchota: 2Júda má smútok, jeho mestá hynú, jeho ľud klesá k zemi, z Jeruzalema sa dvíhajú žalostné výkriky. 3Ich pastieri posielajú chlapov na vodu, tí idú k cisternám, ale vodu nenachádzajú. Vracajú sa s prázdnymi krčahmi. Sklamaní sú a strápení, zakrývajú si hlavu. 4Celá zem je popukaná, lebo nebolo v krajine dažďa. Roľníci sú zahanbení, zakrývajú si hlavy. 5Aj laň na poli, čo práve porodila, opustí svoje mláďa, lebo niet trávy. 6Divé osly stoja na kopcoch, vetria po vode ako šakaly a oči im hasnú, lebo niet trávy. 7Zasiahni, Jahve, kvôli svojmu Menu, hoci naše hriechy svedčia proti nám! Vskutku, veľa ráz sme odpadli od teba, zhrešili sme proti tebe. 8Ó, nádej Izraela, Jahve, jeho Záchranca v ťažkých časoch, prečo sa tváriš v tejto zemi ako cudzinec, ako cestujúci, ktorý sem odbočí iba na noc? 9Prečo si ako bezradný človek, ako junák, ktorý nevládze pomôcť? Ty si predsa medzi nami, Jahve, veď aj tvoje meno nosíme! Neopúšťaj nás! 10Toto hovorí Jahve o tomto ľude: "Oni sa radi potĺkajú ďaleko od mojich ciest, blúdia, kade sa im zachce! Preto Jahve nemá v nich záľubu. Teraz si spomína na ich viny a tresce ich za ich hriechy." 11Potom mi Jahve povedal: "Neprihováraj sa v prospech tohto ľudu, za ich blaho! 12Aj keď sa budú postiť, nevyslyším ich úpenlivú prosbu. Aj keď mi prinesú celopaly a obety nekrvavé, neprijmem ich. Znivočím ich mečom, hladom a morom." 13Ale ja som odpovedal: "Ach, Pane Jahve! Hľa, proroci im hovoria: Neuvidíte meč, nebudete trpieť hladom, ale dám vám pravý pokoj na tomto mieste." 14Vtedy mi Jahve povedal: "Proroci prorokujú lož v mojom mene. Ja som ich neposlal, nedal som im poverenie, vôbec som im nehovoril. Prorokujú vám lživé videnia, bezcenné veštenie a sny svojich sŕdc. 15Preto takto hovorí Jahve: Títo proroci, ktorí prorokujú v mojom mene, hoci som ich neposlal, a ktorí rozprávajú, že ani meč, ani hlad nezasiahne túto krajinu: mečom a hladom pohynú títo proroci! 16A ľudia, ktorým oni prorokujú, budú pohodení na jeruzalemských uliciach, skosení hladom a mečom. A nebude nikto, čo by pochoval ich samých, ich ženy, ich synov a dcéry. Vylejem na nich zlo, ktoré si zasluhujú!" 17A ty im povedz túto reč: "Moje oči ronia slzy bez prestania, dňom i nocou, lebo môj drahý národ stihla strašná pohroma, bol ranený smrteľnou ranou. 18Ak vyjdem do poľa, vidím pobitých mečom. Ak sa vrátim do mesta, vidím hrôzy hladu. Tak prorok, ako kňaz sa túlajú krajinou a nevedia si rady." 19Či si celkom zavrhol Júdu, alebo či sa ti Sion sprotivil? Prečo nás teda biješ tak, že nás už nik nemôže vyliečiť? Dúfali sme v pokoj, ale neprišlo nič dobré. Čakali sme, že príde čas na zacelenie rán, ale tu je nová hrôza! 20Uznávame, Jahve, svoju bezbožnosť, vinu našich otcov. Áno, zhrešili sme proti tebe. 21Neodvrhni nás pre česť svojho Mena! Nedovoľ, aby bol zneuctený Sion, trón tvojej Slávy! Pamätaj na svoju zmluvu s nami a nezruš ju! 22Či niektorý z falošných bohov pohanov môže zoslať dážď? Či azda nebo dáva dážď samo od seba? Či to nie ty, Jahve, Bože náš? V teba dúfame, lebo len ty konáš toto všetko.