10. kapitola
Modly a pravý Boh
1 Počuj, Izrael, slovo, ktoré Jahve hovorí tebe: 2 Takto hovorí Jahve: "Nenapodobňujte správanie pohanov, nemajte strach pred znakmi na nebi, tých sa ľakajú pohania. 3 Lebo tesané obrazy pohanov sú iba klam, sú to iba kláty, zoťaté v lese, spracované dlátom, rukou umelca. 4 Ozdobí to striebrom a zlatom, stlčie klincom a kladivom, aby sa to nepohlo z miesta. 5 Sú ako strašidlá v záhrade uhoriek, hovoriť nevedia. Treba ich nosiť, lebo chodiť nevládzu. Nebojte sa ich, nemôžu ublížiť, no nemajú ani moc robiť dobre." 6 Jahve, nik nie je ako ty, ty si veľký a veľká je moc tvojho Mena. 7 Kto by nemal pred tebou úctivú bázeň, Kráľ národov? Lebo tebe patrí úctivá bázeň. Kde medzi mudrcmi národov a ich kráľmi možno nájsť niekoho, ako si ty? 8 Všetci do jedného sú hlúpi a blázniví, učia sa hlúposti od dreveného kláta. 9 Tepané striebro, donesené z Taršišu, a zlato z Ofiru. Všetko je dielom sochára a zlatníka, odeté fialovým a červeným purpurom, napospol robota znalcov. 10 Ale Jahve je pravý Boh, on je živý Boh a večný Kráľ. Pred jeho hnevom sa trasie zem, národy nevydržia jeho hnev. 11 (Toto im povedzte: "Bohovia, ktorí neutvorili nebo a zem, sa stratia zo zeme, spod nebeskej oblohy!") 12 On utvoril zem svojou mocou, upevnil svet na jeho mieste svojou múdrosťou, rozprestrel nebeskú oblohu svojím umom. 13 Keď zahrmí svojím hlasom, zahučia vody na nebi, privádza oblaky do končín zeme, otvára závory dažďom a vypúšťa vietor zo svojich skladísk. 14 Všetci ľudia sú ako zvieratá, bez rozumu, každého zlatníka zahanbí jeho modla, lebo podoby, ktoré ulial, sú klam, nemajú v sebe životný dych. 15 Sú to prázdne ničoty, smiešne výtvory, zahynú, keď príde deň súdu. 16 Jakubov podiel nie je ako ony, lebo on je Stvoriteľ všetkého a Izrael je kmeň jeho dedičstva. Jeho meno je Jahve Cebaot. Zdesenie v krajine
17 Pozbieraj svoj majetok a vynes ho von z krajiny, veď žiješ v obľahnutom meste! 18 Lebo takto hovorí Jahve: "Hľa, teraz odhodím ďaleko obyvateľov zeme a dopustím na nich úzkosť, aby ma našli." 19 Beda mi! Aká rana! Nevyliečiteľné je moje zranenie. A ja som si myslel: To je len moja bolesť, unesiem ju. 20 Môj stan je zničený, všetky moje laná sú roztrhané. Deti ma zanechali, odišli preč. Nikoho niet, kto by stan znovu postavil, kto by mi rozvinul stanové plachty. 21 Pretože pastieri boli hlúpi: nehľadali Jahveho. Preto sa im nedarí, celé stádo sa im roztratilo. 22 Počuj! Akýsi hukot sa šíri, zo severnej zeme strašný hrmot vojska, ktoré zmení na púšť judské mestá, na brloh šakalov. 23 Viem, Jahve, že životná cesta nie je v moci ľudí, nie je dané človekovi usmerniť si kroky na svojej púti. 24 Preto ma naprávaj, Jahve, ale mierne, nie s hnevom, aby si ma nezdrvil. 25 Svoj hnev vylej na pohanské národy, ktoré ťa nechcú poznať, a na rody, ktoré tvoje meno nechcú vzývať. Lebo ony zožrali Jakuba, zožrali ho, obrátili navnivoč a spustošili jeho domovinu.