57. kapitola
1Spravodlivý človek hynie a nik si to neberie k srdcu; ľudia nábožní zomierajú a nik si to nevšíma. Hej, spravodlivý človek zomiera pod náporom zla, 2ale dosiahne pokoj; tí, čo išli priamou cestou, nájdu na svojich lôžkach odpočinok.Proti modloslužbe
3Teraz poďte sem vy, synovia čarodejnice, potomstvo cudzoložníka a smilnice! 4Komu sa to vysmievate? Proti komu to otvárate ústa dokorán a vyplazujete jazyk? Vari nie ste vy deťmi hriechu, nezákonným potomstvom, 5čo sa rozpaľuje žiadostivosťou pod terebintami a pod každým zeleným stromom? Čo zabíja deti na obetu v roklinách pri potokoch, v rozsadlinách skál? 6Ty, žena, tvoje miesto je medzi vyhladenými skalami roklín, veru, tam patríš, veď tým si vylievala tekuté obety, im si prinášala obety nekrvavé. Či s tým mám byť spokojný? 7Na veľkom, vysokom vrchu rozložila si si ležisko, tam si bola vystúpila obetovať obetu. 8Vonku na dvere, na veraje, vyložila si svoj znak. Opustiac mňa odkryla si sa, rozložila na svoje široké ležisko a predávala si sa chlapom, s ktorými si rada líhala, hotová na pokyn ruky. 9Ideš za Molochom s voňavým olejom, s premnohými voňavkami, posielaš svojich poslov ďaleko, zišla si až k podsvetiu. 10Ustala si z premnohých pokusov, ale si nepovedala: "Je to beznádejné!" Znovu si našla svoju silu, preto neochabuješ. 11Koho sa bojíš, koho sa strachuješ, že si mi zostala neverná? Že si na mňa nespomenieš, o mňa sa nestaráš? Vari som bol trpezlivý, a to dlhý čas, a tak sa ma nebojíš. 12Teraz odhalím tvoju falošnú spravodlivosť a tvoje skutky, ktoré sú ti nanič. 13Budeš kričať, aby ťa zachránili hŕby tvojich bohov, ale tých všetkých uchytí vietor, závan vzduchu ich odveje. Kto však vkladá svoju nádej vo mňa, zdedí zem, bude vlastniť moju svätú horu.Záchrana slabých
14Nato zaznie hlas: Stavajte cestu, stavajte a vyrovnávajte ju, odstráňte všetko, čo prekáža na ceste môjho ľudu! 15Lebo takto hovorí Veľký a Vznešený, ktorý panuje večne a jeho meno je sväté: "Ja bývam na vysokom a svätom mieste, ale som s človekom utláčaným a pokoreným, aby som oživil ducha pokorených a vzpružil srdcia utláčaných. 16Nechcem neustále obviňovať ani ustavične prejavovať svoj hnev, lebo inak by predo mnou omdlel duch i živé bytosti, ktoré som stvoril. 17Hneval som sa na hriešnu žiadostivosť Izraela, bil som ho, skryl som sa pred ním nahnevaný a on sa odvrátil a šiel svojou cestou. 18Videl som jeho správanie, ale ho uzdravím, budem ho viesť a dám útechu jemu i všetkým, čo žialia s ním. 19Dám mu na perách vykvitnúť chválospevy: "Pokoj! Pokoj vzdialeným i blízkym, hovorí Jahve, ja ich uzdravím." 20Ale bezbožní sú ako rozbúrené more, ktoré sa nemôže utíšiť, ktorého vody vyvrhujú blato a špinu. 21"Niet pokoja pre hriešnika," hovorí Jahve.