15. kapitola
O Moabe
1Výrok o Moabe. V noci, keď bol spustošený, zanikol Ar Moab, v noci, keď bol spustošený, zanikol Kir Moab. 2Dcéra Dibonu vystúpila na posvätné výšiny plakať. Moab kvíli na Nebe a na Medabe, každá hlava je oholená, každá brada ostrihaná. 3Po uliciach chodia ľudia oblečení do vrecoviny, na plochých strechách a na námestiach všetko kvíli a roní slzy. 4Chešbon a Eleale kričia na ratu, ich hlas počuť až v Jahace. A moabskí bojovníci sa trasú, moabské srdcia strácajú odvahu. 5Moje srdce kvíli nad Moabom, lebo ubehlíci sú už v Coare pri Eglat-Šelišija. Hore návrším Luchit vystupujú horko plačúci; na ceste do Choronaim nesie sa nárek nad porážkou. 6Vody Nimrim stali sa pustým miestom, tráva vyschla, nič tam nerastie, zelene tam niet. 7A tak ľud odnáša cez úžľabinu Arabim svoje zvyšky a svoje zásoby. 8Výkriky o pomoc sa rozliehajú po moabskom kraji, jeho bedákanie počuť až k Eglaim, jeho bedákanie počuť až v Beer-Elim. 9Hej, vody Dimonu sú plné krvi, ale Dimonu naložím ďalšie nešťastie: leva na tých, čo to z Moabcov prežijú, na tých, čo zostanú v krajine.