15. kapitola
O Moabe
1 Výrok o Moabe. V noci, keď bol spustošený, zanikol Ar Moab, v noci, keď bol spustošený, zanikol Kir Moab. 2 Dcéra Dibonu vystúpila na posvätné výšiny plakať. Moab kvíli na Nebe a na Medabe, každá hlava je oholená, každá brada ostrihaná. 3 Po uliciach chodia ľudia oblečení do vrecoviny, na plochých strechách a na námestiach všetko kvíli a roní slzy. 4 Chešbon a Eleale kričia na ratu, ich hlas počuť až v Jahace. A moabskí bojovníci sa trasú, moabské srdcia strácajú odvahu. 5 Moje srdce kvíli nad Moabom, lebo ubehlíci sú už v Coare pri Eglat-Šelišija. Hore návrším Luchit vystupujú horko plačúci; na ceste do Choronaim nesie sa nárek nad porážkou. 6 Vody Nimrim stali sa pustým miestom, tráva vyschla, nič tam nerastie, zelene tam niet. 7 A tak ľud odnáša cez úžľabinu Arabim svoje zvyšky a svoje zásoby. 8 Výkriky o pomoc sa rozliehajú po moabskom kraji, jeho bedákanie počuť až k Eglaim, jeho bedákanie počuť až v Beer-Elim. 9 Hej, vody Dimonu sú plné krvi, ale Dimonu naložím ďalšie nešťastie: leva na tých, čo to z Moabcov prežijú, na tých, čo zostanú v krajine.