4. kapitola
1 Bojme sa teda, aby azda o niekom z nás neplatilo, že zaostal, kým trvá prisľúbenie, že možno vojsť do jeho odpočinku. 2 Veď aj my sme dostali dobrú zvesť, tak ako oni. Ale im slovo, ktoré počuli, neosožilo, lebo nezostali spojení vierou s tými, ktorí ho počuli. 3 A do odpočinku vlastne vchádzame my, čo sme uverili, ako povedal: Preto som sa nahneval a prisahal: Nevojdú do môjho odpočinku. Diela Božie boli dokončené od stvorenia sveta. 4 Lebo kdesi povedal o siedmom dni: V siedmy deň si Boh odpočinul od všetkých svojich diel. 5 A tu zasa: Nevojdú do môjho odpočinku. 6 Keďže teda ostáva isté, že niektorí doň vojdú a tí, ktorým sa prvým ohlasovala dobrá zvesť, nevošli pre svoju neposlušnosť, 7 znovu Boh určuje deň, Dnes, keď po toľkom čase hovorí u Dávida, ako sa už tu povedalo: Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia. 8 Lebo keby Jozue bol voviedol Izraelcov do tohto odpočinku, Boh by nebol potom hovoril o inom dni. 9 A tak odpočinok, odpočinok siedmeho dňa, zostáva Božiemu ľudu. 10 Lebo ten, kto vošiel do jeho odpočinku, odpočinul si od svojich diel ako Boh od svojich. 11 Usilujme sa teda vojsť do jeho odpočinku, aby nik nepadol, nasledujúc tento príklad neposlušnosti. 12 Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až tam, kde sa delí duša a duch, kĺby a špik a posudzuje pocity a myšlienky srdca. 13 Nieto tvora, ktorý by bol preňho neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať. Ježiš, súcitný veľkňaz
14 Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania viery. 15 Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. 16 Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.