7. kapitola
Mučeníctvo siedmich bratov
1 Stalo sa tiež, že bolo zatknutých sedem bratov aj s matkou. Kráľ ich chcel prinútiť bičovaním, korbáčmi a remeňmi, aby ich donútil jesť Zákonom zakázané bravčové mäso. 2 Tu sa jeden z nich ujal slova a v mene ostatných povedal: "Čo sa nás chceš vypytovať a čo sa chceš od nás dozvedieť? My sme ochotní radšej zomrieť, ako prestúpiť zákony našich otcov." 3 Kráľ zostal celý bez seba a rozkázal rozpáliť panvy a kotly. 4 Len čo boli rozžeravené, rozkázal vyrezať jazyk tomu, čo hovoril v mene ostatných, stiahnuť mu kožu z hlavy a poodtínať mu ruky a nohy pred očami ostatných bratov a matky. 5 Keď bol už celkom okyptený, ale ešte dýchal, kráľ ho rozkázal hodiť na oheň a smažiť na pekáči. Ako sa výpary z pekáča šírili doďaleka, ostatní sa vzájomne povzbudzovali s matkou, aby statočne zomreli: 6 "Pán Boh sa díva na nás a istotne má súcit s nami, ako to Mojžiš zreteľne vyjadril vo svojej protestnej piesni: ‚On bude mať súcit so svojimi sluhami.‘" 7 Keď prvý tým spôsobom dokonal, priviedli druhého k výsmešnému týraniu. Stiahli mu kožu z hlavy aj s vlasmi a pýtali sa ho: "Chceš jesť bravčovinu prv, než by ti mučili telo, úd po úde?" 8 On odpovedal rečou svojich otcova: "Nie." Preto aj tento bol mučený ako prvý. 9 Keď už vydychoval posledný dych, ešte zvolal: "Ty zločinec! Ty nás vylučuješ z terajšieho života, ale Kráľ sveta nás vzkriesi k večnému životu, lebo my zomierame pre jeho zákony." 10 Po ňom výsmešne mučili tretieho. Keď ho o to požiadali, ihneď im ukázal jazyk a odvážne vystrel ruky. 11 Statočne vyhlásil: "Tieto údy mi dalo Nebo, ale pre jeho zákony nepokladám ich za veľa, lebo dúfam, že ich od neho opäť dostanem." 12 Sám kráľ so svojím sprievodom sa čudoval mládencovej odvahe, lebo on tie bolesti nepokladal za nič. 13 Keď tento dokonal, aj štvrtého mučili tými istými mukami. 14 Krátko pred skonom hovoril takto: "Lepšie je zomrieť rukou ľudí, keď máme nádej od Boha, že on nás opäť vzkriesi. Ale pre teba nebude vzkriesenie k životu." 15 Potom doviedli piateho a mučili ho. 16 On však pozeral na kráľa a povedal: "Hoci si smrteľný, máš moc zaobchádzať s ľuďmi, ako sa ti zachce, ale nenazdávaj sa, že Boh opustil náš rod. 17 Ty však počkaj a uvidíš jeho veľkú moc, ako on bude mučiť teba a tvoj rod." 18 Po tomto doviedli šiesteho. Keď už zomieral, povedal: "Nemýľ sa! My toto trpíme za seba, lebo sme sa prehrešili proti svojmu vlastnému Bohu. Pre toto sa nám stávajú podivné veci. 19 Nemysli si však, že ti to prejde bez trestu, keď si sa odvážil bojovať proti Bohu! 20 Hodná neobyčajného obdivu a slávnej pamiatky bola matka, ktorá videla v jedinom dni zomierať svojich sedem synov; znášala to statočne, v nádeji, ktorú vkladala v Pána. 21 Povzbudzovala každého z nich v materinskej reči a naplnená šľachetným zmýšľaním, mužnou odvahou dopĺňala svoje ženské uvažovanie. Hovorila im: 22 "Ja neviem, ako ste sa objavili v mojom lone. Ja som vám nedarovala ani ducha, ani život. Ja som neposkladala časti, z ktorých sa skladá každý z vás. 23 Preto Stvoriteľ sveta, ktorý vytvára zrodenie človeka a ktorý je pri vzniku všetkých vecí, vám vo svojom milosrdenstve vráti aj ducha, aj život, lebo vy dnes nešetríte seba samých z lásky k jeho zákonom." 24 Antiochos sa cítil urazený a podozrieval ju, že sa mu týmito slovami posmieva. Keďže najmladší bol ešte nažive, nielen slovami ho povzbudzoval, ale aj prísahou ho ubezpečoval, že ho urobí aj bohatým, aj šťastným, ak odpadne od otcovských zákonov, že ho urobí svojím priateľom a dá mu vysoké úrady. 25 Ale keďže mladík mu nevenoval nijakú pozornosť, kráľ zavolal k sebe matku a žiadal ju, aby mu dala radu, ako by si zachránil život. 26 Keď ju už dlho nahováral, vyhlásila, že prehovorí svojho syna. 27 Naklonila sa k nemu a použijúc ľsti voči krutému tyranovi, vyjadrila sa takto vo svojej materinskej reči: "Syn môj, maj súcit so mnou, čo som ťa deväť mesiacov nosila v lone, čo som ťa tri roky nadájala, čo som ťa živila a vychovala až k veku, v ktorom si teraz. 28 Zaprisahám ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem a viď všetko, čo je v nich, a vedz, že Boh ich urobil z ničoho, že aj ľudské pokolenie povstalo tým istým spôsobom. 29 Neboj sa toho kata, ale ukáž, že si hodný svojich bratov! Podstúp smrť, aby som ťa opäť našla s nimi v čase milosrdenstva." 30 Sotva dokončila svoju reč, mladý človek skríkol: "Na čo čakáte? Ja neposlúchnem kráľove rozkazy, poslúcham iba nariadenia Zákona, ktorý bol daný našim otcom skrze Mojžiša. 31 Ale ty, ktorý si pôvodcom všetkých tých pohrôm, čo zaľahli na Hebrejov, neujdeš Božím rukám. 32 My trpíme pre svoje vlastné hriechy. 33 Hoci sa aj náš Pán, ktorý je živý, nakrátko na nás hnevá a trestá nás, aby nás napravil, on sa znovu uzmieri so svojimi sluhami. 34 Ale ty, bezbožný a najzločinnejší zo všetkých ľudí, nevynášaj sa bez príčiny, mámiac sa zbytočnými nádejami a zdvíhajúc svoju ruku proti jeho sluhom, 35 lebo si ešte neušiel súdu Boha, ktorý všetko môže a všetko vidí. 36 Čo sa týka našich bratov, tí po pretrpení prechodnej bolesti, v nádeji na život, ktorý nikdy neprestane, padli za Božiu zmluvu. Zatiaľ ty Božím súdom dostaneš spravodlivý trest za svoju pýchu. 37 Čo sa týka mňa, ja tak ako moji bratia dobrovoľne vydávam svoje telo i svoj život za zákony svojich otcov a prosím Boha, aby sa čím skôr uzmieril s naším národom a teba zasa priviedol utrpením a pohromami k vyznaniu, že on je jediný Boh. 38 Kiež by sa konečne na mne a na mojich bratoch zastavil hnev Všemohúceho, spravodlivo rozpútaný proti celému nášmu rodu!" 39 Kráľ zostal celý bez seba a ešte ukrutnejšie zúril proti tomuto poslednému ako proti ostatným, lebo výsmech ho neobyčajne roztrpčil. 40 Tak zomrel aj tento mladý človek bez poškvrny a v dokonalej nádeji v Pána. 41 Napokon zomrela aj matka, posledná po svojich synoch. 42 Ale už dosť o otázke obetných jedál a o strašných mukách.