Predchádzajúca kapitola

2. kapitola

1 Za Asarhadonovej vlády som sa teda vrátil do svojho domu a vrátili mi aj manželku Annu a syna Tobiáša. Na náš sviatok Turíc, sviatok Týždňov, som mal pripravenú dobrú hostinu a sadol som si jesť. 2 Stôl bol prikrytý a na ňom mnoho jedál. Tu som povedal synovi Tobiášovi: "Choď, syn môj, vyhľadaj chudobného z našich bratov odvlečených do Ninive, ktorý má Bohu verné srdce, a priveď ho sem, aby spoločne s nami jedol. Budem na teba čakať, kým sa nevrátiš, syn môj." 3 Tobiáš teda vyšiel hľadať nejakého chudobného medzi našimi bratmi, ale vrátil sa a povedal: "Otče!" Odpovedal som: "Čo je, syn môj?" On nato: "Otče, jeden z nášho ľudu bol zabitý a jeho telo leží na trhovisku, bol zahrdúsený pred chvíľou." 4 Vyskočil som, nechal jedlo nedotknuté. Vzal som telo z trhoviska, odniesol som ho do jedného domu a čakal som do západu slnka, aby som ho potom pochoval. 5 Keď som sa vrátil, vykúpal som sa a zarmútený som jedol svoje jedlo, 6 spomínajúc si na slová proroka Amosa o Beteli: "Vaše sviatky sa zmenia na smútok a všetky vaše chválospevy na žalospevy." 7 A zaplakal som. Keď sa potom zotmelo, šiel som vykopať jamu a pochoval som ho. 8 Susedia sa mi posmievali a hovorili: "Pozrite, už sa nebojí! Naposledy utiekol, keď ho naháňali a chceli zabiť za tú istú vec, a znova pochováva mŕtvych!" 9 Tej noci som sa vykúpal, zašiel som do svojho dvora, ľahol som si k múru na dvore a zaspal, nechajúc si tvár odkrytú, lebo bola horúčava. 10 Nevedel som, že v múre nado mnou hniezdili vrabce, a ich trus, ešte teplý, padol mi rovno do očí a zapríčinil v nich biele škvrny, ktoré som si musel dať ošetriť lekárom. Ale čím viac ma natierali masťami, tým viac ma škvrny oslepovali, až som celkom stratil zrak. Bol som už štyri roky slepý a všetci moji bratia boli z toho zronení. Achikar sa staral o moju výživu dva roky, kým neodcestoval do Elimaidy. 11 V tom čase moja manželka Anna robila ženské práce, tiež doma priadla vlnu a brala si plátno na tkanie. 12 Objednávatelia platili, keď im odovzdala, čo jej dali spraviť. A tak siedmeho dňa v mesiaci dystri dokončila jeden kus plátna a zaniesla ho zákazníkom a tí nielenže jej zaplatili všetko, čo jej boli dlžní, ale navyše jej darovali aj kozľa. 13 Keď ho doniesla domov, kozľa začalo bľačať. Ja som ju zavolal a pýtal som sa jej: "Odkiaľ je to kozľa? Nie je ukradnuté? Vráť ho jeho majiteľom, lebo my nesmieme jesť nič ukradnuté!" 14 Ona ma uistila: "To je dar, čo mi dali navyše mojej pláce." Neveril som jej a kázal som jej, aby ho vrátila majiteľom, celý červený od hanby. Ona mi však odsekla: "Načo boli tvoje almužny? Načo tvoje dobré skutky? Celý svet vie, čo máš z toho!"