2. kapitola
Apoštoli uznávajú Pavla
1Neskôr, po štrnástich rokoch, som sa s Barnabášom opäť vydal do Jeruzalema a vzal som so sebou aj Títa. 2Šiel som ta pohnutý zjavením a tým, čo sú v osobitnej vážnosti, som v súkromí predložil evanjelium, ktoré hlásam medzi pohanmi: či nebežím alebo či som nebežal nadarmo. 3No ani môjho spoločníka Títa, hoci bol Grék, nenútili dať sa obrezať, 4a to práve pre falošných bratov, votrelcov, čo sa vlúdili špehovať našu slobodu, ktorú máme v Kristovi Ježišovi, aby nás zotročili. 5Ani na chvíľu sme im neustúpili a nepodriadili sme sa, aby sa vám zachovala pravda evanjelia. 6Tí však, ktorých pokladajú za niečo — akí boli kedysi, to ma nezaujíma, Boh nikoho neuprednostňuje — tí teda, ktorých pokladajú za niečo, mi nič ďalšie neuložili. 7Ba naopak, keď videli, že mi je zverené evanjelium pre neobrezaných, tak ako Petrovi pre obrezaných — 8veď ten, ktorý dával Petrovi silu na apoštolskú prácu medzi obrezanými, dával silu aj mne medzi pohanmi —, 9a keď spoznali milosť, ktorú som dostal, Jakub, Kéfas a Ján, pokladaní za stĺpy, podali mne a Barnabášovi pravicu na dôkaz spoločenstva, že my pôjdeme k pohanom a oni k obrezaným. 10Len aby sme pamätali na chudobných. To som sa aj usiloval robiť.