1. kapitola

1 Slová Kazateľa, Dávidovho syna, kráľa v Jeruzaleme.

Námet knihy

2 „Márnosť márností,“ povedal Kazateľ, „márnosť márností, všetko je márnosť.“ 3 Aký zisk zostane človeku pri všetkej jeho námahe, ktorou sa namáha pod slnkom? 4 Pokolenie odchádza, pokolenie prichádza, zem však stále zostáva. 5 Slnko vychádza, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, tam, kde zasa vyjde. 6 Vietor veje na juh, obracia sa na sever, stále krúži a krúži, vo svojich okruhoch sa vietor vracia. 7 Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nepreplní. Na miesto, kam potoky tečú, ta sa vracajú, aby tiekli znova. 8 Všetky veci unavujú, keď ich človek nedokáže slovami vystihnúť. Oko sa nenasýti pozeraním, ani ucho sa nenaplní počúvaním. 9 Čo bolo, to bude, a čo sa robilo, to sa bude robiť. Niet nič nového pod slnkom. 10 Ak by aj niekto o niečom povedal: „Pozri, toto je nové!“ — už dávno to bolo v časoch, ktoré boli pred nami. 11 Predošlé veci nezostanú v pamäti, ani na to, čo príde, nebudú spomínať tí, čo budú žiť neskôr.

Kráľova skúsenosť

12 Ja, Kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme. 13 Predsavzal som si, že budem múdro hľadať a skúmať všetko, čo sa robí pod nebom: ťažkú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali. 14 Videl som všetky skutky, ktoré sa robia pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba za vetrom. 15 To, čo je krivé, nemožno narovnať, a s tým, čo chýba, nemožno počítať. 16 Pomyslel som si: „Získal som väčšiu a hojnejšiu múdrosť ako všetci, ktorí predo mnou vládli nad Jeruzalemom, a moje srdce zakúsilo veľa múdrosti a poznania.“ 17 Predsavzal som si, že spoznám múdrosť a poznanie, hlúposť i bláznovstvo. Zistil som však, že aj to je honba za vetrom. 18 Veď pri mnohej múdrosti je mnoho mrzutosti a kto zväčšuje poznanie, zväčšuje bolesť.