8. kapitola
12Tak teda, bratia, sme dlžní, ale nie sami sebe, aby sme museli žiť podľa tela, 13lebo ak žijete podľa tela, zomriete; ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť. 14Lebo všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Boží synovia. 15Veď ste neprijali ducha otroctva, aby ste opäť žili v strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče.“ 16Tento Duch sám dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti. 17Ale ak sme deti, sme aj dedičia, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia, aby sme, ak spolu trpíme, boli spolu aj oslávení.Budúca sláva
18Usudzujem totiž, že utrpenia terajšieho času sa nedajú ani porovnať s budúcou slávou, ktorá sa má na nás zjaviť. 19Lebo stvorenstvo túžobne očakáva zjavenie Božích synov. 20Stvorenstvo nebolo totiž podrobené pominuteľnosti z vlastnej vôle, ale skrze toho, ktorý ho podrobil. Trvá však nádej, 21že aj samo stvorenstvo bude oslobodené z otroctva skazy do slobody a slávy Božích detí. 22Vieme totiž, že všetko stvorenstvo až doteraz spoločne vzdychá a spoločne trpí pôrodné bolesti. 23A nielen to, ale aj my, ktorí máme prvotiny Ducha, sami v sebe vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, čiže vykúpenie svojho tela. 24Lebo v nádeji sme boli spasení. Ale nádej, na ktorú možno pozerať, nie je nádejou. Veď či niekto dúfa v to, čo vidí? 25Ak však dúfame v to, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.26Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. 27Ale ten, čo skúma srdcia, pozná zmýšľanie Ducha, lebo sa prihovára za svätých tak, ako chce Boh.