Predchádzajúca kapitola

4. kapitola

Peter a Ján pred veľradou

1 Kým hovorili ľudu, pristúpili k nim kňazi, veliteľ chrámovej stráže so saducejmi 2 a rozhorčovali sa nad tým, že učia ľud a v Ježišovi ohlasujú vzkriesenie mŕtvych. 3 Položili na nich ruky a pretože už bol večer, zavreli ich do nasledujúceho dňa do väzenia. 4 No mnohí z tých, čo počuli túto reč, uverili, takže počet mužov dosiahol asi päťtisíc. 5 Na druhý deň ráno sa v Jeruzaleme zišli poprední muži, starší a zákonníci, 6 veľkňaz Annáš, Kajfáš, Ján, Alexander a všetci, čo boli z veľkňazského rodu. 7 Postavili ich do stredu a vypytovali sa: „Akou mocou alebo v akom mene ste to urobili?“ 8 Vtedy Peter, naplnený Duchom Svätým, im povedal: „Vodcovia ľudu a starší! 9 Keďže nás dnes vyšetrujete pre dobrý skutok na chorom človeku a pýtate sa, ako bol zachránený, 10 nech je to teda známe vám aj celému izraelskému ľudu: V mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali a ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych! Vďaka nemu stojí tento človek tu pred vašimi očami zdravý. 11 On je ten kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli a stal sa uholným kameňom. 12 A v nikom inom niet spásy, lebo pod nebom niet iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ 13 Keď videli Petrovu a Jánovu odvahu a uvedomili si, že Peter i Ján sú neučení a prostí ľudia, veľmi sa čudovali a spoznávali, že sú to tí, čo boli s Ježišom. 14 Keď videli stáť s nimi aj uzdraveného človeka, nemohli nič namietať. 15 Prikázali im teda, aby vyšli z veľrady; potom sa spoločne radili: 16 „Čo máme urobiť s týmito ľuďmi? Veď všetci obyvatelia Jeruzalema vedia, že ich zásluhou sa stalo očividné znamenie, a my to nemôžeme poprieť. 17 Ale aby sa to medzi ľudom ešte väčšmi nešírilo, pohrozme im, aby už nikomu viac nehovorili v tomto mene.“ 18 Potom ich zavolali a prikázali im, aby už vôbec v Ježišovom mene nehovorili a o ňom neučili. 19 No Peter a Ján im odpovedali: „Posúďte sami, či je pred Bohom spravodlivé viac poslúchať vás ako Boha. 20 My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ 21 Opäť im pohrozili a prepustili ich, lebo nenašli spôsob, ako ich potrestať, a to pre ľud, pretože všetci oslavovali Boha za to, čo sa stalo, 22 keďže človek, ktorý bol zázračne uzdravený, mal vyše štyridsať rokov.

Modlitba veriacich za odvahu

23 Keď ich prepustili, prišli k svojim a porozprávali, čo im povedali veľkňazi a starší. 24 Keď ich počuli, jednomyseľne pozdvihli svoj hlas k Bohu a povedali: „Pane, ty si stvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich. 25 Ty si skrze Ducha Svätého povedal ústami nášho otca Dávida, tvojho služobníka: Prečo sa búria pohania a národy snujú daromné plány? 26 Povstali pozemskí králi a vladári sa spolčili proti Pánovi a proti jeho Pomazanému. 27 Veď v tomto meste sa naozaj spolčili Herodes a Pontský Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, 28 aby vykonali všetko to, čo tvoja ruka a tvoj zámer vopred určil, že sa má stať. 29 Pozri teraz, Pane, na ich hrozby a daj svojim služobníkom, aby ohlasovali tvoje slovo s úplnou odvahou. 30 Vystri svoju ruku, aby sa diali uzdravenia, znamenia a zázraky v mene tvojho svätého Služobníka Ježiša.“ 31 Keď sa modlili, zatriaslo sa miesto, kde boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a s odvahou ohlasovali Božie slovo.

Spoločné vlastníctvo veriacich

32 A všetci, čo uverili, boli jedno srdce a duša, a bolo ich mnoho. A nikto nepokladal za svoje nič z toho, čo mu patrilo, ale všetko mali spoločné. 33 Apoštoli s veľkou mocou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť. 34 Nikto totiž medzi nimi nebol núdzny, pretože všetci, čo mali polia a domy, ich predávali a čo za ne utŕžili, prinášali 35 a kládli k nohám apoštolov a každému pridelili toľko, koľko potreboval. 36 Aj Jozef, ktorému apoštoli dali prímenie Barnabáš, čo v preklade znamená Syn útechy, levita, pôvodom Cyperčan, 37 mal pole, predal ho, priniesol peniaze a položil ich k nohám apoštolov.