Predchádzajúca kapitola

4. kapitola

Štvrtý nárek

1 (alef) Ach, ako sčernelo zlato, ako sa zmenil rýdzi kov! Posvätné kamene sú rozhádzané po všetkých nárožiach ulíc. (bét) 2 Vzácni synovia Siona, hodní rýdzeho zlata, a považovaní za hlinené krčahy, za dielo hrnčiarových rúk! (gimel) 3 Aj šakaly dávajú prsia, nadájajú svoje mladé, ale dcéra môjho ľudu je krutá ako pštrosy na púšti. (dalet) 4 Dojčaťu sa od smädu lepil jazyk na podnebie. Deti pýtali chlieb, ale nebolo toho, kto by im ho lámal. (hé) 5 Tí, čo jedávali lahôdky, hynú na uliciach. Tí, čo boli vychovaní v purpure, ocitli sa v hnoji. (vav) 6 Vina dcéry môjho ľudu bola väčšia ako hriech Sodomy, čo bola v okamihu rozvrátená, hoci sa jej ruky nedotkli. (zajin) 7 Jej zasvätení boli čistejší než sneh, belší ako mlieko. Telo mali červenšie než koraly, žily ako zafír. (chét) 8 Ich výzor však stemnel väčšmi ako čerň, na ulici ich nebolo možné spoznať. Koža na tele im zvráskavela, vysušila sa ako drevo. (tét) 9 Lepšie na tom boli tí, ktorých skolil meč, ako tí, ktorých skolil hlad, tí, ktorí vykrvácali prebodnutí, ako tí, čo zomreli na neúrodu poľa. (jód) 10 Pri skaze dcéry môjho ľudu ruky jemnocitných žien uvarili vlastné deti, poslúžili im za pokrm. (kaf) 11 Hospodin vylial svoje rozhorčenie, svoj pálčivý hnev, roznietil na Sione oheň a ten pohltil jeho základy. (lamed) 12 Králi zeme a všetci obyvatelia sveta neverili, že protivník a nepriateľ môže prejsť bránami Jeruzalema. (mém) 13 Stalo sa to pre hriechy jeho prorokov, pre viny jeho kňazov, ktorí prelievali krv spravodlivých uprostred neho. (nún) 14 Zaslepení blúdili ulicami, pošpinení krvou, takže sa nik nechcel dotknúť ich odevu. (samech) 15 „Vyhnite sa, ste nečistí!“ Tak volali na nich. „Vyhnite sa, vyhnite sa, nedotýkajte sa!“ Keď sa vzdialili a odtackali, hovorilo sa medzi národmi: „Nebudú viac nikde vítaní!“ (pé) 16 Sám Hospodin ich rozdelil, viac na nich nezhliadne. Kňazov si nikto nectil, starším nikto nepreukázal milosrdenstvo. (ajin) 17 Ešte sa naše oči unavovali očakávaním našej pomoci. Márne. Na našej stráži sme čakali na národ, ktorý nemohol pomôcť. (cadé) 18 Číhali na naše kroky, nemohli sme chodiť po našich uliciach. Priblížil sa náš koniec, naplnili sa naše dni, určite nastal náš koniec. (kóf) 19 Naši prenasledovatelia boli rýchlejší než nebeské orly, naháňali nás po horách, striehli na nás v púšti. (réš) 20 Duch nášho života, Hospodinov pomazaný, bol chytený do ich jám. O ňom sme hovorili: „V jeho tôni budeme žiť medzi národmi.“ (šín) 21 Len sa teš a raduj, dcéra Edómu, čo bývaš v krajine Úc! Aj na teba príde kalich, opojíš sa a obnažíš. (tav) 22 Dcéra Siona, odpykaná je tvoja vina, Boh ťa už viac neodvedie do zajatia. Potrestá tvoju vinu, dcéra Edómu, odhalí tvoje hriechy.