17. kapitola
Tma a ohnivý stĺp
1Veľké a nepreskúmateľné sú tvoje súdy,preto zblúdili nevychované duše.2Bezbožníci sa nazdávali, že môžu držať v porobe svätý národ,ale ako väzni tmy a rabi dlhej nociležali zavretí vo vlastnom dome ďaleko od večnej Prozreteľnosti.3Mysleli si, že sú skrytí aj so svojimi tajnými hriechmipod temnou prikrývkou zabudnutia;boli však rozohnaní, lebo sa ich zmocnila veľká hrôzaa desili ich príšerné vidiny.4Ani najtajnejší úkryt, čo ich prichýlil, ich neochránil pred strachom,keď na nich zovšadiaľ doliehali hrôzostrašné zvukya zjavovali sa im ponuré obludy s chmúrnymi tvárami.5Nijaký oheň nemal dosť sily, aby priniesol svetlo,ani žiariace plamene hviezdnevládali zjasniť tú hrôzyplnú noc.6Ukazoval sa im len oheň, čo vzbĺkal sám od seba, plný hrôzy.Keďže ich vyľakal tento celkom nevídaný výjav,znásoboval sa ich pocit strachu z toho, čo videli.7Na posmech vyšlo majstrovstvo kúzelníkova ponižujúco bolo vyvrátené ich chvastanie sa vedou.8Tých, čo sľubovali, že chorú dušu zbavia strachu a zmätku,zmocnila sa smiešna úzkosť.9Hoci ich nevyľakalo nič hrozné,hmýriaca háveď a sipenie hadov ich tak vyľakali,že hynuli od strachua zdráhali sa pozrieť i do vzduchu, pred ktorým sa nedalo uniknúť.10Neresť, keď ju odsúdi jej vlastné svedectvo, je zbabelá.Pod tlakom zlého svedomia vždy predpokladá to horšie.11Strach totiž neznamená nič iné,než vzdať sa pomoci zdravého rozumu.12Čím menej čaká človek pomoc zo svojho vnútra,tým väčšmi si uvedomuje, že nepoznápríčinu spôsobujúcu súženie.13Tí, čo v tej naozaj neznesiteľnej noci,ktorá prišla z najhlbších kútov neznesiteľných pekiel,spali rovnako neznesiteľným spánkom,14boli prenasledovaní obludnými prízrakmialebo ochromení ochabnutím duše,lebo sa ich zmocnil náhly a nečakaný strach.15A tak každý tam, kde práve padol,zostal akoby strážený, zavretý vo väzení bez mreží.16Či to bol roľník alebo pastier,alebo v samote ťažko pracujúci robotníkzaskočený tmou, musel znášať nevyhnutný osud,lebo všetci boli spútaní jednou reťazou tmy.17Či to bol len ševeliaci vietoralebo ľubozvučný spev vtákov v hustých konároch,či hukot mocne sa valiacej vody,alebo rachot prudko sa rútiacich skál,18či beh splašených zvierat, ktoré oni nevideli,alebo rev ručiacich krvilačných šeliem,či ozvena, ktorá sa vracala od horských priepastí— to všetko ich ochromovalo a ľakalo.19Celý svet žiaril jagajúcim sa svetloma nehatene sa venoval svojim prácam,20iba nad nimi sa rozprestierala ťaživá noc,obraz temnôt, ktoré ich raz mali pohltiť,ale viac než tma boli si na ťarchu oni sami.