4. kapitola
Prvá reč Elifaza
1Nato Elifaz z Temánu odpovedal takto:2„Znesieš pokus o príhovor? Neunaví ťa to?Kto by sa však dokázal zdržať slov?3Veď ty si mnohých poúčala slabé ruky si posilňoval.4Tvoje slová stavali na nohy toho, kto sa potkola podlamujúce sa kolená si upevňoval.5Nuž a teraz, keď to prišlo na teba, si netrpezlivý,dotklo sa ťa to a si vyľakaný.6Či ti tvoja zbožnosť nie je istotoua bezúhonnosť tvojich ciest nádejou?7Len sa rozpomeň, či niekto nevinný zahynul,a kde boli úprimní ľudia vykynožení?8Ako to ja vidím: tí, čo orú neprávosťa sejú trápenie, ich aj žnú.9Zhynú od Božieho dychua vietor jeho hnevu s nimi skoncuje.10Levica reve, počuť leví hlas,ale zuby levíčat sú vylámané.11Starý lev hynie bez koristia mláďatá levice sa rozutekali.12No ku mne sa prikradlo slovoa moje ucho zachytilo jeho šepot.13Pri dumaní o nočných videniach,keď padá na ľudí hlboký spánok,14pochytili ma strach a triaškaa naplnili hrôzou všetky moje kosti.15Nejaký duch prešiel predo mnou,až sa mi chlpy na tele zježili.16Zastal, ale nepoznal som jeho zjav,podobu som mal pred očami. Bolo ticho, keď som začul hlas:17‚Môže byť smrteľník spravodlivejší ako Boha muž čistejší ako jeho Tvorca?‘18Keď sa ani na svojich sluhov nespoliehaa svojich anjelov obviňuje z omylu,19o čo skôr tých, čo bývajú v domoch z hlinya základy majú v prachu.Rýchlejšie ako mole ich vykántria,20bití sú od rána do večera,pre ľahostajnosť zahynú naveky!21Vari nie je vytrhnutý ich stanový kolík?Zomierajú, ale bez múdrosti.