29. kapitola
Jóbove reči k Bohu
1Jób pokračoval vo svojich výrokoch takto:2„Kiežby mi bolo ako v dávnych mesiacoch,ako v dňoch, keď bdel nado mnou Boh,3keď nad mojou hlavou žiarila jeho sviecaa ja som pri jeho svetle kráčal temnotou,4ako v dňoch mojej mladosti,keď bola Božia priazeň nad mojím stanom,5keď bol ešte so mnou Všemohúcia moje deti okolo mňa,6keď sa moje kroky kúpali v smotane,ba aj moja skala vydávala prúdy oleja.7Keď som prechádzal mestskou bránoua keď som na námestí zaujímal svoj stolec,8mladíci, hneď ako ma zbadali, skryli sa,starci vstali a ostali stáť.9Kniežatá sa zdržiavali slova ústa si zakryli dlaňou.10Vládcom zlyhával hlasa jazyk sa im lepil na podnebie.11Ucho, ktoré ma počulo, mi blahorečiloa oko, ktoré ma videlo, mi prisviedčalo,12pretože som zachraňoval úbožiaka volajúceho o pomoc,aj sirotu, aj toho, kto nemal nijakého pomocníka.13Zostupovalo na mňa požehnanie hynúcicha srdce vdovy som dokázal rozjasať.14Zaodieval som sa spravodlivosťou a ona zaodievala mňa,môj súd bol pre mňa ako plášť s turbanom.15Očami som bol pre slepéhoa nohami pre chromého.16Chudobným som bol otcoma spor toho, koho som nepoznal, som preskúmal.17Tesáky nešľachetného som vylamoval,zo zubov som mu vytrhával korisť.18Povedal som si: ‚Skonám spolu so svojím hniezdoma rozmnožím svoje dni ako fénix.19Môj koreň sa rozrastá pri vodea v mojich vetvách bude nocovať rosa.20Moja sláva je sviežaa luk v mojej ruke vrhá šíp za šípom.‘21Počúvali ma, čakalia pri mojej rade umĺkli.22Po mojej reči sa už neozvali,moje slovo padalo na nich ako rosa,23čakali na mňa ako na dážďa naširoko otvárali ústa ako pre jarnú spŕšku.24Usmial som sa na nich, keď nemali dôveru.Svetlo mojej tváre neodmietli.25Cestu som im určoval a stal som sa im vodcom.Sedel som ako kráľ medzi šíkmi,ako ten, kto potešuje zronených.