2. kapitola
Prečo sa búria národy
1 Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti?2,1-2 Sk 4,25-26 2 Spolčujú sa pozemskí králi, vládcovia sa spolu radia proti Hospodinovi a jeho pomazanému: 3 „Roztrhnime putá a odhoďme ich povrazy!“2,3 Jer 5,5 4 Ten, ktorý tróni na nebesiach, smeje sa, Pán sa im vysmieva.2,4 Ž 37,13; 59,9 5 Vtedy v hneve prehovorí, svojou prchkosťou ich vyľaká:2,5 Iz 34,2; Zj 6,15-17 6 „Ja som ustanovil svojho kráľa na Sione, na svojom svätom vrchu.“2,6 Zach 8,3 7 Oznamujem rozhodnutie Hospodina. Povedal mi: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil.“2,7 2Sam 7,14; Ž 89,27-28; Mt 3,17; Sk 13,33; Heb 1,5; 5,5 8 Požiadaj ma a dám ti národy ako dedičstvo, končiny zeme do vlastníctva.2,8 Dan 7,13n; Heb 1,2 9 Rozbiješ ich železným prútom, roztlčieš ako hlinenú nádobu.2,9 Jer 18,6; Zj 2,27; 12,5; 19,15 10 Králi, buďte teda rozumní, sudcovia zeme, dajte sa poučiť! 11 S bázňou slúžte Hospodinovi! Jasajte s chvením!2,11 Flp 2,12; Heb 12,28 12 Bozkávajte syna, aby sa nerozhneval2,12 Alt. s chvením mu bozkávajte nohy. a aby ste nezahynuli na ceste, lebo jeho hnev veľmi ľahko vzplanie. Blahoslavení sú všetci, čo sa k nemu utiekajú.2,12 Ž 34,9