Predchádzajúca kapitola

2. kapitola

Druhý nárek

1 (alef) Ach, ako Pán zastrel mrakmi vo svojom hneve dcéru Siona, ozdobu Izraela zhodil z nebies na zem. Nepamätal na podnož svojich nôh v deň svojho hnevu. (bét) 2 Pán neľútostne pohltil nivy Jákoba, vo svojom prudkom hneve rozbúral opevnenia judskej dcéry, zvrhol na zem, znesvätil kráľovstvo i jeho kniežatá. (gimel) 3 Vo svojom pálčivom hneve postínal všetky rohy Izraela, stiahol späť svoju pravicu pred nepriateľom a vzbĺkol uprostred Jákoba ako planúci oheň, ktorý všetko hltá. (dalet) 4 Napol luk ako nepriateľ, pozdvihol pravicu a ako protivník hubil všetko, čo lahodilo oku. V stane dcéry Siona vylial ako oheň svoju zlosť. (hé) 5 Pán bol ako nepriateľ, pohltil Izrael, pohltil všetky jeho paláce, zničil jeho pevnosti a zväčšil judskej dcére zármutok a žalosť. (vav) 6 Ako záhradu pošliapal svoj príbytok, zničil svoj svätostánok. Hospodin dal na Sione zabudnúť na sviatok i sobotu a zavrhol vo svojom prudkom hneve kráľa aj kňaza. (zajin) 7 Zanevrel Pán na svoj oltár, znesvätil svoju svätyňu, vydal do ruky nepriateľa múry svojich palácov. Hluk zaznieval v Hospodinovom dome ako v deň slávnostného zhromaždenia. (chét) 8 Hospodin si zaumienil, že zrúca hradby dcéry Siona. Natiahol meraciu šnúru, neodvrátil ruku od ničenia a spôsobil zármutok na vale i na múre, až sa spolu zosypali. (tét) 9 Do zeme sa vnorili jej brány. Zničil a rozlámal jej závory. Jej kráľ aj kniežatá sú medzi pohanmi, niet zákona, ani jej proroci nedostávajú videnie od Hospodina. (jód) 10 Starci dcéry Siona sedia na zemi a mlčia, sypú si prach na hlavu, opásali sa vrecovinou. Jeruzalemské panny zvesili hlavy po zem. (kaf) 11 Pre slzy mi chabne zrak, moje vnútro je rozrušené, na zem sa vylieva moja pečeň nad skazou dcéry môjho ľudu, keď hynie nemluvňa i dojča na námestiach mesta. (lamed) 12 „Kde je obilie a víno?“ vravia svojim matkám, keď skonávajú ako ranení na uliciach mesta, keď vypúšťajú dušu v náručí svojich matiek. (mém) 13 Čože mám o tebe povedať, k čomu ťa pripodobniť, dcéra Jeruzalema? S čím ťa porovnať, aby som ťa potešil, panenská dcéra Siona? Veď tvoja rana je veľká ako more, ktože ťa uzdraví? (nún) 14 Tvoji proroci ti vo videniach predpovedali márnosť a hlúposť, neodkrývali tvoju vinu, aby zmenili tvoj údel. Oznamovali ti veštby, samý klam a zvod. (samech) 15 Všetci okoloidúci zalamovali nad tebou ruky, híkali a krútili hlavami nad jeruzalemskou dcérou: „Toto je mesto, o ktorom vraveli, že je vrcholom krásy a potešením celej zeme?“ (pé) 16 Všetci tvoji nepriatelia otvárali proti tebe ústa, híkali a cerili zuby, hovorili: „Pohltili sme ju! Práve toto je deň, v ktorý sme dúfali. Dokázali sme to!“ (ajin) 17 Hospodin vykonal, čo si zaumienil. Uskutočnil, čo hovoril, čo prikázal už za pradávnych dní. Ničil bez súcitu. Nepriateľovi dožičil radosť nad tebou, víťazstvo doprial tým, čo ťa sužovali. (cadé) 18 Volaj zo srdca k Pánovi, hradba dcéry Siona, prelievaj slzy, nech tečú ako potok, dňom i nocou, neustávaj, nech neochabne zrenica tvojho oka. (kóf) 19 Vstaň, bedákaj nocou s prvými nočnými strážami, vylievaj svoje srdce ako vodu pred Pánovou tvárou. Pozdvihni k nemu svoje dlane za život svojich detí, čo hynú od hladu na všetkých nárožiach. (réš) 20 „Pozri, Hospodin, všimni si, komuže si to urobil.“ Majú azda ženy jesť svoje potomstvo, starostlivo vychovávané deti? Či možno v Pánovej svätyni zavraždiť kňaza a proroka? (šín) 21 V uliciach na zemi leží chlapec aj starec. Moje panny a mládenci padli mečom. Hubil si v deň svojho hnevu, zabíjal bez súcitu. (tav) 22 Zavolal si z okolia ako v deň slávnostného zhromaždenia tých, ktorých sa desím. V deň Hospodinovho hnevu sa nikto nezachránil ani neunikol. Tých, čo som starostlivo vychovávala, zahubil môj nepriateľ.