3. kapitola

Všetko má svoj čas

1 Všetko má určenú chvíľu a každá záležitosť pod nebom má vhodný čas:3,1 Koh 3,17; 8,6; Mt 16,3
2 je čas narodiť sa a čas zomrieť, čas sadiť a čas vytŕhať zasadené,3,2 Jób 14,5; Heb 9,27 3 čas zabíjať a čas liečiť, čas rúcať a čas stavať,3,3 1Sam 2,6; Oz 6,1-2 4 čas plakať a čas smiať sa, čas žialiť a čas tancovať,3,4 Ex 15,20; Jn 16,20-22; Rim 12,15 5 čas rozhadzovať kamene a čas zbierať kamene, čas objímať a čas zanechať objímanie,3,5 2Krľ 3,25; Iz 5,2 6 čas hľadať a čas strácať, čas uschovávať a čas odhadzovať, 7 čas trhať a čas zošívať, čas mlčať a čas hovoriť,3,7 Prís 15,23 8 čas milovať a čas nenávidieť, čas vojny a čas mieru.3,8 Lk 14,26; Ef 5,25 9 Aký trvalý zisk zostane pracujúcemu z toho, s čím sa namáha?3,9 Koh 1,3; 2,11

Boh a údel človeka

10 Všimol som si zamestnanie, ktoré dal Boh ľudským synom, aby sa ním zapodievali.3,10 Gn 3,19; Koh 1,13-14
11 Všetko krásne urobil vo svojom čase, aj večnosť im dal do mysle, ale dielo, ktoré Boh koná, človek od začiatku až do konca nevystihne.3,11 Koh 7,14; 8,17; Rim 11,33 12 Spoznal som, že nie je pre nich nič lepšie, ako sa radovať a konať vo svojom živote dobro.3,12 Koh 3,22 13 Aj to, ak niekto môže jesť a piť a zakúsiť dobro popri svojej námahe, je Boží dar. 14 Spoznal som, že všetko, čo Boh koná, trvá naveky. Nemožno k tomu nič pridať ani z toho nemožno ubrať, Boh tak urobil, aby sa ho ľudia báli.3,14 Sir 18,4-6; Rim 11,36; Jk 1,17 15 Čo je, je už dávno. Čo má byť, bolo už dávno. Boh však vyhľadá i to, čo už zaniklo.3,15 Koh 1,9

Bezprávie a márnosť

16 Ďalej som videl pod slnkom: kde má byť právo, tam je svojvôľa; kde má byť spravodlivosť, tam je bezprávie.3,16 Ž 94,21; Koh 4,1; 5,7
17 Pomyslel som si: „Spravodlivého aj svojvoľného bude súdiť Boh. Určil čas na každú príležitosť a na každý skutok.“3,17 Koh 12,14; Rim 2,6-8; 2Kor 5,10 18 Pomyslel som si: „Je to kvôli ľudským synom, aby ich Boh skúšal, a tak videli, že je to s nimi ako so zvieratami. 19 Veď údel ľudských synov a údel zvierat je rovnaký: ako zomrie jeden, tak zomrie i druhý, jeden dych je pre všetkých. Človek nemá prednosť pred zvieratami, lebo všetko je márnosť.3,19 Ž 49,13.21 20 Všetko ide na jedno miesto, všetko vzišlo z prachu a všetko sa do prachu vracia.3,20 Gn 3,19; Jób 34,15 21 Kto vie, či ľudský duch vystupuje nahor a duch zvierat zostupuje nadol do zeme?“3,21 Koh 12,7 22 Videl som, že nie je nič lepšie, ako keď sa človek raduje z toho, čo koná, lebo to je jeho podiel, veď kto mu umožní, aby videl, čo bude po ňom?3,22 Koh 3,12; 6,12; 8,7; 10,14; 11,9; Flp 4,4-5