6. kapitola
1Preto nechajme teraz začiatky učenia o Kristovi a venujme sa tomu, čo vedie k dokonalosti. Neklaďme znova základy o pokání z mŕtvych skutkov a o viere v Boha, 2z učenia o krstoch, kladení rúk, zmŕtvychvstaní a o večnom súde. 3A to aj urobíme, ak to Boh dovolí. 4Pretože tých, ktorí už raz boli osvietení, okúsili nebeský dar a majú účasť na Duchu Svätom, 5okúsili dobré Božie slovo i moc budúceho veku 6a potom odpadli, nie je možné znova obnovovať k pokániu, pretože v sebe opäť križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech. 7Aj zem, keď vpíja dážď, čo na ňu často padá, a rodí rastliny užitočné pre tých, čo ju obrábajú, má účasť na požehnaní Boha. 8Ak však rodí tŕnie a bodľačie, je bezcenná a blízka prekliatiu a nakoniec býva vypálená.9Milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení, že vy ste na tom lepšie a máte bližšie k spáse. 10Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše dielo a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste slúžili a ešte slúžite svätým. 11Túžime však, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, 12aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo sú pre vieru a trpezlivosť dedičmi prisľúbení.Spoľahlivosť Božích prisľúbení
13Keď Boh dával Abrahámovi prisľúbenie a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého 14slovami: Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím. 15A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol splnenie prisľúbenia. 16Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého sporu medzi nimi. 17A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivo dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, 18aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočisko v tom, že sa budeme verne pridŕžať ponúkanej nádeje. 19Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá siaha až dovnútra, za oponu, 20kde za nás vošiel Ježiš ako predchodca, keď sa stal veľkňazom naveky na spôsob Melchisedeka.