90. kapitola
Večný Boh je útočiskom pominuteľného človeka
1Modlitba Mojžiša, muža Božieho. Pane, Ty si býval naším príbytkom z pokolenia na pokolenie. 2Skôr, ako sa vrchy zrodili, ako boli utvorené zem a svet, Ty si Boh od vekov až naveky. 3Do prachu vraciaš človeka a vravíš: Vráťte sa, ľudskí synovia! 4Lebo v Tvojich očiach je tisíc rokov ako včerajší deň, keď sa pominul, a ako nočná stráž. 5Odplavuješ ich, sú ako spánok za rána, sú ako tráva, ktorá raší; 6za rána kvitne, mení sa, podvečer vädne, usychá. 7Lebo my hynieme od Tvojho hnevu a Tvoja prchkosť nás desí. 8Pred seba postavil si naše viny a naše tajné hriechy do svetla svojej tváre. 9Lebo pre Tvoj hnev miznú všetky naše dni, končíme svoje roky ako vzdych. 10Čas nášho života je sedemdesiat, pri dobrej sile osemdesiat rokov; ich pýchou je námaha, strasť; on rýchlo prejde, a my odletíme. 11Ale kto pozná silu Tvojho hnevu? A Tvoju prchkosť, ako žiada Tvoja bázeň? 12Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali. 13Vráť sa, ó Hospodine! Dokedy...? Zmiluj sa nad svojimi sluhami! 14Nasýť nás ihneď zrána svojou milosťou, aby sme po všetky svoje dni radostne plesali. 15Potešuj nás toľko dní, koľko si nás ponižoval, toľko rokov, koľko sme zlé veci videli. 16Na Tvojich sluhoch nech je zrejmé Tvoje dielo a na ich synoch Tvoja veleba. 17Láskavosť Pána, nášho Boha, nech je nad nami! A utvrď pri nás dielo našich rúk; Ty utvrď dielo našich rúk!