17. kapitola
Modlitba nevinne prenasledovaného
1Dávidova modlitba. Čuj, Hospodine, spravodlivú vec! Pozoruj môj nárek! Naslúchaj mojej modlitbe z úst, ktoré neklamú! 2Od Teba nech vyjde súd o mne, nech Tvoje oči vidia, čo je správne. 3Preskúmal si mi srdce, prehliadol ma v noci, preskúšal si ma, no nič nenachádzaš; zaumienil som si, že sa moje ústa neprehrešia. 4Podľa slova Tvojich úst pri ľudských činoch chránil som sa chodníkov násilníckych. 5Po Tvojich cestách pevne kráčam; a neklátia sa moje kroky. 6K Tebe volám, lebo ma vypočuješ, Bože; ó, nakloň ku mne svoje ucho, počuj moju reč! 7Predivne dokáž svoju milosť, záchranca tých, čo sa pred protivníkmi utiekajú pod Tvoju pravicu. 8Chráň ma ako zrenicu oka! Ukry ma v tôni svojich krídel 9pred bezbožníkmi, čo pášu na mne násilie, pred mojimi nepriateľmi, čo ma dychtivo obkľučujú! 10Svoje srdce bezcitne uzavreli; ich ústa pyšne hovoria. 11Stopujú nás, teraz nás obkľučujú; oči si upierajú, aby nás zrazili k zemi. 12Podobajú sa levovi, čo by chcel trhať; levíčaťu, čo sedí v úkrytoch. 13Povstaň, ó Hospodine, predíď ho a zraz! Svojím mečom zachráň mi život pred bezbožníkom 14a svojou rukou, Hospodine, pred mužmi, pred mužmi tohto sveta, ktorých podiel je v tomto živote, Ty im zo svojich zásob naplň brucho; nech sa ich synovia nasýtia a zvyšok zanechajú svojim deťom. 15Ja ospravedlnený uzriem Tvoju tvár, keď sa prebudím, nasýtim sa Tvojím obrazom.