10. kapitola
Volanie o pomoc proti násilníkom
1 Ó Hospodine, prečo stojíš zďaleka, skrývaš sa vo chvíľach súženia? 2 Bezbožný v pýche trápi biedneho. Nech sa chytia v úkladoch, ktoré vymysleli. 3 Lebo sa honosí bezbožník svojimi chúťkami a lakomec sa rúha, pohŕdajuc Hospodinom. 4 Bezbožník vo svojej namyslenosti Ho nehľadá. Všetky jeho myšlienky sú: Niet Boha! 5 Úspešné sú jeho cesty v každý čas. Tvoje súdy sú preň privysoké, soptí proti všetkým svojim protivníkom. 6 Húta si v srdci: Nepohnem sa! Z pokolenia na pokolenie nestíha ma nešťastie. 7 Ústa má plné kliatby, klamu, útlaku; pod jazykom má trápenie a neprávosť. 8 Sedáva na postriežke v dedinách a tajne vraždí nevinného, oči mu striehnu na nešťastného. 9 V úkryte číha ako lev vo svojej húšti; číha, aby biedneho schvátil; chudáka sa zmocní, keď ho stiahne do svojej siete. 10 Schúlený krčí sa a húf nešťastníkov padá do jeho moci. 11 Húta si v srdci: Boh už zabudol; skrýva si tvár, nikdy to neuvidí. 12 Ó Hospodine, Bože, povstaň, zdvihni svoju ruku! Nezabúdaj na ubiedených! 13 Prečo má bezbožník pohŕdať Bohom a myslieť v srdci: Trestať nebudeš!? 14 Ty vidíš, veď Ty hľadíš na trápenie i žiaľ, aby si to vzal do ruky; Tebe to porúča nešťastník, sirota: Ty si bol ich pomocníkom. 15 Polám rameno bezbožníka, zlosyna, potrestaj jeho bezbožnosť, až ju viac nenájdeš. 16 Hospodin je kráľom na večné veky; pohania zmizli z Jeho krajiny. 17 Počul si túžbu pokorných, ó Hospodine; utvrdzuješ im srdce, ucho nakláňaš, 18 aby si prislúžil právo sirote a ubitému, aby pozemský človek už viac nenaháňal strach.