4. kapitola
Najväčšie utrpenie obyvateľstva a detí
1 Jaj, ako sčernelo zlato, ako sa zmenilo rýdze zlato! Rozsypané sú posvätné kamene po všetkých rohoch ulíc! 2 Vzácnych synov sionských, najlepšieho zlata hodných, počítali za hlinené nádoby, za dielo hrnčiarových rúk. 3 Ešte aj šakaly podávajú prsia a nadájajú svoje mladé, ale dcéra môjho ľudu je taká krutá ako pštrosy na púšti. 4 Nemluvňatám sa jazyk lepil o ďasná od smädu, deti žiadali chlieb, nikto im ho však nelámal. 5 Tie, čo jedávali lahôdky, hynú na uliciach, tie, čo pestovali v purpure, ocitajú sa na smetisku. 6 Väčšia bola vina dcéry môjho ľudu ako hriech Sodomy, čo bola vyvrátená za okamih bez toho, že by niekto položil na ňu ruku. 7 Jej kniežatá boli čistejšie ako sneh a belšie ako mlieko, ich telo bolo ružovejšie ako korál, ich žily ako zafír. 8 Teraz je ich výzor tmavší ako sadze, nepoznať ich na uliciach, koža na tele im zvráskavela a vyschla ako drevo. 9 Lepšie boli na tom prebodnutí mečom, ako tí, ktorých umoril hlad, ktorí zahynuli vyčerpaní pre nedostatok poľných plodín. 10 Ruky žien, čo bývali milosrdné, uvarili vlastné deti; ony sa im stali pokrmom pri skaze dcéry môjho ľudu. 11 Hospodin dovŕšil svoju prchkosť, vylial páľavu svojho hnevu, zažal oheň na Sione, ktorý strávil jeho základy. 12 Neboli by verili králi zeme, ani všetci obyvatelia sveta, že protivník a nepriateľ môže vojsť do brán Jeruzalema. Vina a údel falošných prorokov a kňazov
13 Stalo sa to pre hriechy jeho prorokov, pre viny jeho kňazov, ktorí v ňom prelievali krv spravodlivých. 14 Blúdili po uliciach ako slepí, tak potrestaní krvou, že sa ľudia nemohli dotknúť ich odevu. 15 Vyhnite sa: Nečistý! Privolávali si: Vyhnite sa, vyhnite, nedotýkajte sa! Keď sa tackajúc vzdialili, hovorili medzi pohanmi: Nemôžu tu ďalej bývať. 16 Sám Hospodin ich rozptýlil, nechce sa viac na nich dívať. Osoby kňazov si nectili, starcom nepreukazovali milosť. 17 Naše oči sa vysiľovali, márne vyčkávajúc pomoc pre nás; zo svojej strážnej veže vyzerali sme k národu, ktorý nás nezachránil. 18 Striehli na naše kroky, nemohli sme chodiť po svojich uliciach. Priblížil sa náš koniec, naplnili sa naše dni, lebo prišiel náš koniec. 19 Nad nebeských orlov rýchlejší boli tí, čo nás hnali, nahnali nás do hôr, na púšti striehli na nás. 20 Dych nášho života, pomazaný Hospodinov, chytený bol v ich jamách; o ňom sme hovorili: V jeho tieni budeme žiť medzi národmi. 21 Teš sa a raduj, dcéra Edóm, čo bývaš v krajine Úc, aj tebe sa dostane z kalicha, opiješ sa a obnažíš. 22 Odpykaná je tvoja vina, dcéra Sion, už ťa neodvedie Pán do zajatia. Potrestá tvoju vinu, dcéra Edóm, a odhalí tvoje hriechy.