41. kapitola
1 Hľa, nádej, že ho chytíš, ťa sklame. Či sa človek nezrúti už pri pohľade naň? 2 Nik nie je taký smelý, aby ho vyrušil. Kto by mohol potom obstáť predo mnou? 3 Kto mi vyšiel v ústrety, aby som mu dal odplatu? Všetko pod nebom je moje. 4 Nemôžem mlčať o jeho údoch, o jeho sile, o kráse jeho ustrojenia. 5 Kto odhalil jeho vrchný odev, kto prenikol do jeho dvojitého panciera? 6 Kto otvoril vráta jeho tlamy? Hrôza sídli okolo jeho zubov. 7 Jeho chrbát je rad štítov tesne uzavretý sťaby pečaťou; 8 jeden tak prilieha k druhému, že ani vietor nevnikne medzi ne. 9 Navzájom k sebe priliehajú, držia sa dovedna a nerozdeľujú sa. 10 Jeho kýchanie vyžaruje svetlo, jeho oči sú ako riasy rannej zory. 11 Z tlamy mu vychádzajú fakle, sršia ohnivé iskry. 12 Z nozdier sa mu kudlí dym ako z vriaceho kotla a horiacej trsti. 13 Jeho dych roznieti uhlíky a z úst mu šľahá plameň. 14 V jeho šiji sídli sila a zúfalstvo skáče pred ním. 15 Laloky jeho tela ľnú k sebe ako uliate, nehybné, pevné. 16 Srdce má tvrdé ako kameň, pevné ako spodný žarnov. 17 Keď sa zdvihne, aj mocní sa naľakajú, aj vlny príboja ustúpia. 18 Ak ho niekto i zasiahne, meč to nevydrží, ani kopija, ani strela, ani hrot šípu. 19 Železo pokladá za slamu a bronz za spráchnivené drevo. 20 Šíp z luku ho nedonúti k úteku, kamene z praku sa mu menia na sečku. 21 Kyjak sa mu zdá byť steblom, smeje sa z hvižďania oštepu. 22 Odspodu má ostré črepy, rozvalí sa v bahne ako mlátiaci cep. 23 Do varu privádza hlbinu ako v hrnci; z mora si robí nádobku na voňavku. 24 Za sebou necháva jasnú dráhu, takže oceán sa zdá byť šedivou hlavou. 25 Na zemi nemá podobného; stvorený bol, aby bol bez strachu. 26 Smelo hľadí na všetko vysoké, je kráľom nad všetkými hrdými bytosťami.