4. kapitola
Prvá reč Elífazova
1Tu sa Elífaz Témanský ujal slova a povedal: 2Znesieš to, ak sa pokúsim hovoriť? Ale kto by sa vládal zdržať slov? 3Hľa, ty si mnohých poúčal a upevňoval si ochabnuté ruky. 4Kto sa potkýnal, toho dvíhali tvoje slová, a podlomené kolená si posilňoval. 5Keď to teba teraz stíha, ty si zmorený, keď sa to teba dotýka, si zdesený. 6Nedá ti dôveru tvoja bohabojnosť a nie ti je nádejou bezúhonnosť tvojich ciest? 7Rozpomeň sa, kto kedy nevinný zahynul a kde boli zničení čestní ľudia. 8Nakoľko som videl: tí, čo neprávosť orali a rozsievali biedu, museli ju aj žať. 9Zhynú od dychu Božieho a zaniknú závanom Jeho hnevu. 10Rev leva, hlas šelmy i zuby levíčat sa zlomia. 11Lev zhynie bez koristi, mláďatá levice sa rozpŕchnu. 12Slovo sa prikradlo ku mne, sluch môj začul z neho šepot. 13V myšlienkach z nočných videní, keď tvrdý spánok padá na ľudí, 14zachvátil ma strach i chvenie, všetky moje kosti zachveli sa strachom; 15vánok mi prebehol tvárou, zježili sa mi vlasy na tele. 16(Ktosi) zastal, nerozoznal som jeho výzor; pred mojím zrakom mihla sa postava, začul som tichučký hlas: 17Či môže byť človek spravodlivý pred Bohom, a či je muž čistý pred svojím Tvorcom? 18Veď svojim sluhom nedôveruje i svojim anjelom vytýka chyby. 19Tým viac obyvateľom hlinených domov, čo v prachu majú svoj základ; rozmliaždia ich skôr než mole; 20od rána do večera ich rozbijú; nik ani nezbadá, už hynú naveky! 21Zaiste, keď im vytrhnú stanové kolíky, umierajú, ale bez múdrosti.