4. kapitola
Prvá reč Elífazova
1 Tu sa Elífaz Témanský ujal slova a povedal: 2 Znesieš to, ak sa pokúsim hovoriť? Ale kto by sa vládal zdržať slov? 3 Hľa, ty si mnohých poúčal a upevňoval si ochabnuté ruky. 4 Kto sa potkýnal, toho dvíhali tvoje slová, a podlomené kolená si posilňoval. 5 Keď to teba teraz stíha, ty si zmorený, keď sa to teba dotýka, si zdesený. 6 Nedá ti dôveru tvoja bohabojnosť a nie ti je nádejou bezúhonnosť tvojich ciest? 7 Rozpomeň sa, kto kedy nevinný zahynul a kde boli zničení čestní ľudia. 8 Nakoľko som videl: tí, čo neprávosť orali a rozsievali biedu, museli ju aj žať. 9 Zhynú od dychu Božieho a zaniknú závanom Jeho hnevu. 10 Rev leva, hlas šelmy i zuby levíčat sa zlomia. 11 Lev zhynie bez koristi, mláďatá levice sa rozpŕchnu. 12 Slovo sa prikradlo ku mne, sluch môj začul z neho šepot. 13 V myšlienkach z nočných videní, keď tvrdý spánok padá na ľudí, 14 zachvátil ma strach i chvenie, všetky moje kosti zachveli sa strachom; 15 vánok mi prebehol tvárou, zježili sa mi vlasy na tele. 16 (Ktosi) zastal, nerozoznal som jeho výzor; pred mojím zrakom mihla sa postava, začul som tichučký hlas: 17 Či môže byť človek spravodlivý pred Bohom, a či je muž čistý pred svojím Tvorcom? 18 Veď svojim sluhom nedôveruje i svojim anjelom vytýka chyby. 19 Tým viac obyvateľom hlinených domov, čo v prachu majú svoj základ; rozmliaždia ich skôr než mole; 20 od rána do večera ich rozbijú; nik ani nezbadá, už hynú naveky! 21 Zaiste, keď im vytrhnú stanové kolíky, umierajú, ale bez múdrosti.