3. kapitola
Jób preklína deň svojho narodenia
1Potom Jób otvoril ústa a preklial svoj deň. 2Keď sa Jób ujal slova, povedal: 3Nech zhynie deň, v ktorý som sa zrodil, i noc, ktorá riekla: Počal sa chlapec. 4Nech je tmou ten deň, nech sa nepýta naň Boh zhora, nech sa nerozsvieti nad ním denný jas! 5Nech si ho nárokuje tma a tieň smrti, nech spočíva na ňom temné mračno, nech ho prestrašujú denné zatmenia! 6Onú noc nech zachváti temnota, nech sa nespojí s dňami roku a nech nepríde do počtu mesiacov! 7Nuž nech je tá noc neplodná, nech nevstúpi do nej plesanie! 8Nech ju prekľajú tí, čo preklínajú deň, schopní prebudiť aj Leviatana! 9Nech sa zatmejú hviezdy za jej súmraku, nech čaká na svetlo, ktoré nepríde, nech neuzrie otvárať sa mihalnice úsvitu. 10Lebo nezavrela pre mňa brány materského lona, pred očami mi biedu neskryla. 11Prečo som nezomrel hneď pri narodení a neskonal hneď, keď som vyšiel z lona matky? 12Prečo ma prijali kolená a prsia, ktoré som sal? 13Teraz by som ležal a mal by som pokoj, spal by som, a tak odpočíval 14spolu s kráľmi a radcami zeme, ktorí si stavali pyramídy, 15alebo s kniežatmi, ktoré mali zlato, ktoré si striebrom napĺňali domy. 16Alebo prečo nie som ako zahrabané nedochôdča, ako deti, ktoré neuzreli svetlo! 17Tam prestávajú zúriť bezbožní, tam si odpočinú zo síl vyčerpaní. 18Aj väzni sú tam na pokoji, nepočujú už hlas dozorcu. 19Tam je malý i veľký, aj otrok je tam slobodný od svojich pánov. 20Prečo dáva svetlo strápenému a život ľuďom so zatrpknutou dušou, 21ktorí čakajú na smrť, ale neprichádza, ktorí sliedia po nej viac ako po skrytých pokladoch, 22ktorí by sa radovali náhrobnému kameňu, tešili by sa, že už našli hrob 23pre muža, ktorému je skrytá jeho cesta, ktorému Boh východisko zahradil? 24Veď miesto jedla prichádza mi vzdychať, a môj nárek sa leje ako voda. 25Lebo pred čím som sa strachom chvel, to ma zastihlo, a čoho som sa strachoval, to ide na mňa. 26Nemám tíš, nemám pokoj, nemám odpočinok; prišiel nepokoj.