16. kapitola
Jób vytýka priateľom prázdne reči
1 Nato sa Jób ujal slova a povedal: 2 Počul som už mnoho takého, všetci ste biedni tešitelia. 3 Či bude koniec rečiam do vzduchu, alebo čo ťa dráždi, že tak odpovedáš? 4 Aj ja by som mohol hovoriť podobne ako vy, keby ste vy boli na mojom mieste, mohol by som hromadiť slová proti vám a pokyvovať hlavou nad vami. 5 Posilňoval by som vás ústami a súcit mojich pier by vám uľavoval. 6 Keby som hovoril, moja bolesť nepoľaví, ak prestanem, čo z nej ma opustí? Jóbova ponosa proti Bohu i ľuďom
7 Teraz ma však vyčerpal, vyhubil mi celé príbuzenstvo. 8 Uchopil ma, stal sa svedkom, i moja vychudnutosť povstala a svedčí proti mne. 9 Jeho hnev ma roztrhal a znenávidel ma, zubami škrípal proti mne; môj protivník si bystrí na mňa zrak. 10 Roztvorili ústa proti mne, postupne ma bili po líci; všetci sa spoločne spájajú proti mne. 11 Boh ma vydáva napospas zlostníkom a vrhá ma bezbožníkom do rúk. 12 Žil som v pokoji, ale otriasol mnou, chopil ma za šiju a roztrieskal ma, postavil ma sebe za terč. 13 Obkľučujú ma Jeho strely, neľútostne roztína moje obličky, na zem vylieva moju žlč. 14 Ranu za ranou mi spôsobuje, rúti sa proti mne ako bojovník. 15 Na svoju kožu som ušil vrecovinu a do prachu zložil som svoju silu. 16 Tvár mi očervenela od plaču a na mojich mihalniciach leží tieň smrti, 17 hoci na mojich dlaniach nelipne násilie a moja modlitba bola čistá. Boh Jóbovou nádejou aj v smrti
18 Ó zem, neprikry moju krv, nech neprestáva moje volanie o pomoc! 19 Aj teraz je môj svedok na nebi a môj ručiteľ je na výšinách. 20 Priatelia sa mi len vysmievajú, a moje oko k Bohu slzy roní. 21 Nech On rozhodne medzi mužom a Bohom, medzi človekom a jeho priateľmi. 22 Lebo keď uplynie pár rokov, nastúpim cestu, z ktorej sa nevrátim.