Správa o činnosti Slovenskej biblickej spoločnosti

14. kapitola

Údelom človeka je smrť

1 Človek narodený zo ženy žije krátko, ale je plný vzrušenia.
2 Vypučí ako kvet a zvädne, mizne ako tieň a nemá stálosť. 3 Ale Ty aj na takého otváraš svoje oko a vedieš ho na súd so sebou. 4 Kto získa čisté z nečistého? Nikto! 5 Ak sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u Teba, vymeral si mu hranice, ktoré nemôže prekročiť. 6 Odvráť svoj pohľad od neho a nechaj ho, aby sa zaradoval ako nádenník svojmu dňu! 7 Lebo strom má nádej; ak ho vytnú, znova vyženie a jeho výhonok neprestane žiť. 8 Ak mu zostarne koreň v zemi a v prachu zeme odumrie mu peň, 9 vypučí od vône vody, vyženie mládnik ako sadenec. 10 Ale ak muž zomrie, je po ňom, ak človek skoná, kdeže je? 11 Ako vody sa tratia z jazera a rieka opadá a vysychá, 12 tak človek si ľahne, a nepovstane; pokiaľ sa nerozpadnú nebesá, neprebudí sa zo svojho spánku. 13 Kiežby si ma schoval do podsvetia a skryl ma, kým sa Tvoj hnev neodvráti; kiežby si mi určil lehotu a spomenul si na mňa. 14 Keď človek umrie, či môže ožiť? Prečkal by som všetky dni borby, kým ma vystriedajú. 15 Ty by si volal, a ja by som sa Ti ozval, keď by si zatúžil po diele svojich rúk. 16 Lebo potom počítal by si moje kroky a nestriehol by si na môj hriech. 17 V mešci by bol spečatený môj priestupok a môj hriech by si prikryl. 18 Ale aj vrch sa rozpadáva, aj bralo sa pohne zo svojho miesta. 19 Voda rozhlodáva kamene, povodeň odplavuje prsť - a Ty maríš nádej človeka. 20 Navždy ho premáhaš, takže musí odísť, premieňaš mu tvár a posielaš ho preč. 21 Ak jeho synovia dôjdu cti, on už o tom nevie, ak budú bezvýznamní, on to už nezbadá. 22 Iba čo jeho telo cíti vlastnú bolesť a jeho duša trúchli nad ním.