Správa o činnosti Slovenskej biblickej spoločnosti

8. kapitola

1 V tom čase - znie výrok Hospodinov - vyberú kosti kráľov Júdu, jeho kniežat, kňazov, prorokov a kosti obyvateľov Jeruzalema z ich hrobov 2 a porozkladajú ich pred slnkom, mesiacom a celým vojom neba, ktoré milovali, ktorým slúžili, za ktorými chodili, ktoré vyhľadávali a ktorým sa klaňali. Nepozbierajú ich, ani ich nepochovajú; hnojom budú na roli. 3 A milšia bude smrť ako život všetkým, ktorí zostanú z tohto zlého pokolenia na každom mieste, kde som ich zahnal - znie výrok Hospodina mocností.

Neochota ľudu kajať sa

4 Povedz im: Takto vraví Hospodin: Ak niekto padne, či zase nevstane? Ak sa niekto odvráti, či sa späť nevráti?
5 Prečo odpadol tento ľud - Jeruzalem - v trvalej nevere? Držia sa klamu, nechcú sa obrátiť. 6 Naslúchal a počul som: Nepravdu hovoria. Nik necíti ľútosť nad svojou zlobou a nepovie: Čo som urobil? Všetci sa vo svojom behu odvracajú ako kôň, čo sa rúti do boja. 7 Aj bocian v povetrí pozná svoj čas, hrdlička, lastovička i žeriav dodržiavajú čas svojho príchodu, avšak môj ľud nepozná poriadok Hospodinov. 8 Ako môžete vravieť: Múdri sme, my máme zákon Hospodinov? Ale hľa, na klam ho zmenilo lživé rydlo pisárov. 9 Na hanbu vyjdú mudrci, predesení budú a lapia ich. Hľa, opovrhli slovom Hospodinovým, na čo im bude ich múdrosť? 10 Preto ich ženy dám iným a ich polia dobyvateľom, lebo od najmenšieho po najväčšieho všetci sú ziskuchtiví; od proroka až po kňaza každý koná podvodne. 11 Povrchne liečia ranu dcéry môjho ľudu, a vravia: Pokoj, pokoj! ale niet pokoja. 12 Na hanbu vyšli, lebo ohavnosť páchali. Už ani stud necítia, ani hanbiť sa nevedia. Preto padnú s tými, ktorí musia padnúť, klesnú, keď ich navštívim - hovorí Hospodin. 13 Chcem oberať ich úrodu - znie výrok Hospodinov - ale niet hrozna na réve, niet fíg na figovníku, aj jeho lístie uvädlo. Dal som im svoj zákon, a oni ho prestupovali.

Strašný súd a prorokov žiaľ

14 Prečo sedíme? Zhromaždite sa a poďme do opevnených miest, nech tam zahynieme, lebo Hospodin, Boh náš, dáva nám hynúť a napája nás jedovatou vodou, lebo sme zhrešili proti Hospodinovi.
15 Čakáme na pokoj - ale nič dobrého niet - a na čas uzdravenia, ale hľa, zdesenie. 16 Od Dánu počuť frkot jeho koní, hlasným erdžaním jeho koní trasie sa celá zem. Prídu a vyžerú krajinu, všetko, čoho je plná, mesto, i tých, ktorí v ňom bývajú. 17 Lebo hľa, posielam medzi vás hady, vretenice, na ktoré nepôsobí zaklínanie, a poštípu vás - znie výrok Hospodinov. 18 Zmocňuje sa ma neliečiteľný žiaľ, srdce mi je choré. 19 Krik dcéry môjho ľudu počuť široko-ďaleko v krajine: Či nie je Hospodin na Sione? Či nie je na ňom jeho kráľ? Prečo ma popudzovali svojimi rezbami, svojimi cudzími modlami? 20 Prešla žatva, pominulo leto, no nie sme zachránení. 21 Pre rany dcéry môjho ľudu zronený som, smútim, hrôza ma zachvátila. 22 Či nieto balzamu v Gileáde? Či tam nieto lekára? Veď prečo neprichádza uzdravenie dcéry môjho ľudu? 23 Kiežby mi hlava bola prameňom vody a oči žriedlom sĺz, aby som dňom i nocou oplakával pobitých dcéry môjho ľudu.