Správa o činnosti Slovenskej biblickej spoločnosti

4. kapitola

Peter a Ján zlapaní

1 Keď hovorili ľudu, pristúpili k nim kňazi a veliteľ chrámovej stráže a sadukaji,
2 ktorí sa hnevali na nich, že učili ľud a zvestovali vzkriesenie z mŕtvych v Ježišovi. 3 I položili ruky na nich a vsadili ich do väzenia do druhého dňa, keďže bol už večer. 4 Ale mnohí, ktorí počuli tú reč, uverili; počet mužov vzrástol asi na päťtisíc.

Peter a Ján pred židovskou radou

5 Na druhý deň zhromaždili sa ich poprední mužovia, starší a zákonníci v Jeruzaleme,
6 aj veľkňaz Annáš a Kaifáš, Ján Alexander a všetci, ktoríkoľvek boli z rodu veľkňazského; 7 postavili ich do prostriedku a vypytovali sa: Akou mocou a v mene koho ste to učinili? 8 Nato Peter, naplnený Duchom Svätým, odpovedal im: Vodcovia ľudu a starší! 9 Keďže nás vyšetrujete dnes pre dobrý skutok na nemocnom človeku, ako bol uzdravený, 10 vedzte teda vy všetci, aj všetok ľud izraelský, že tento človek stojí pred vami zdravý v mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale Boh Ho vzkriesil z mŕtvych. 11 Toto je ten kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, ale ktorý sa stal uholným kameňom. 12 A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia. 13 Keď videli smelosť Petrovu a Jánovu a dozvedeli sa, že sú neučení a prostí ľudia, divili sa; lebo ich poznali, že boli s Ježišom. 14 A keď videli stáť pri nich aj uzdraveného človeka, nevedeli, čo im namietať. 15 Kázali im teda vyjsť z rady, potom sa radili medzi sebou 16 hovoriac: Čo urobíme s týmito ľuďmi?! Veď tí, čo bývajú v Jeruzaleme, vedia, že prostredníctvom nich stalo sa zjavné znamenie a my to nemôžeme popierať. 17 Ale aby sa to ešte väčšmi nerozširovalo medzi ľudom, pohrozme im, aby nikomu viac nehovorili v tom mene. 18 Predvolali si ich teda a prikázali im, aby nikdy viac ani nehovorili ani neučili v mene Ježišovom. 19 Ale Peter a Ján odpovedali im takto: Súďte, či je spravodlivé pred Bohom poslúchať viac vás ako Boha! 20 Lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli. 21 Nato im pohrozili a prepustili ich, lebo nenašli spôsob, ako ich potrestať, a najmä kvôli ľudu, pretože všetci velebili Boha za to, čo sa stalo; 22 keďže človek, na ktorom sa stalo znamenie uzdravenia, mal vyše štyridsať rokov.

Modlitba veriacich

23 Len čo ich prepustili, prišli k svojim a oznámili im, čo im povedali veľkňazi a starší.
24 Keď to títo počuli, jednomyseľne zvolali k Bohu povzneseným hlasom: Pane, Ty si Boh, ktorý stvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich. 25 Ty si hovoril Duchom Svätým ústami svojho služobníka Dávida, nášho otca: Prečo sa búrili národy a ľudia zmýšľali daromné veci? 26 Králi zemskí povstali a kniežatá sa spolčili proti Pánovi a Pomazanému! 27 Naozaj, proti Tvojmu svätému Služobníkovi, ktorého si pomazal, spolčili sa v tomto meste Herodes a Pontský Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom, 28 aby vykonali, čo Tvoja ruka a Tvoja rada predurčila, aby sa stalo. 29 A teraz, Pane, všimni si ich hrozby a svojim služobníkom pomáhaj smelo vyznávať Tvoje slovo, 30 vystierajúc svoju ruku, aby sa uzdravovania, znamenia a zázraky diali menom Tvojho svätého Služobníka Ježiša. 31 A keď sa takto modlili, zatriaslo sa miesto, kde boli zhromaždení, všetci boli naplnení Duchom Svätým a smelo hovorili slovo Božie.

Bratské spoločenstvo veriacich

32 A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša: a nikto z toho, čo mal, nič nepokladal za svoje, ale všetko im bolo spoločné.
33 Apoštolovia však veľmi mocne vydávali svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša a veľká milosť spočinula na nich na všetkých; 34 medzi nimi totiž nikto nebol núdzny, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, predávali ich, a čo utŕžili, prinášali, 35 skladali apoštolom k nohám a každému nadelili, koľko potreboval. 36 Tak Jozef, ktorému apoštolovia dali prímenie Barnabáš - v preklade znamená: Syn potešenia - levíta, rodom z Cypru, 37 ktorý mal pole, predal ho a peniaze priniesol a položil apoštolom k nohám.