Poďakovanie a správa za "pandemický" rok

27. kapitola

Cesta na Krétu

1 Keď už bolo rozhodnuté, že sa budeme plaviť do Itálie, odovzdali Pavla a niektorých iných väzňov Júliovi, stotníkovi cisárskeho prápora.
2 Vstúpili sme teda na adramitskú loď, ktorá mala plávať popri pobreží Ázie, a pohli sme sa. Bol s nami aj Macedónsky Aristarchos z Tesaloniky. 3 Na druhý deň pristáli sme v Sidone a Július, ktorý sa prívetivo správal k Pavlovi, dovolil mu ísť k priateľom a prijať od nich zaopatrenie. 4 Keď sme sa pohli odtiaľ, plavili sme sa poniže Cypru, lebo vetry duli proti nám, 5 preplavili sme sa Cilickým a Pamfilským morom a došli sme do Myry v Lýcii. 6 Tu našiel stotník alexandrijskú loď, ktorá sa mala plaviť do Itálie, a naložil nás na ňu. 7 Mnoho dní plavili sme sa už pomaly, s námahou dostali sme sa ku Knídu, a keďže nám vietor prekážal, plavili sme sa poniže Kréty vedľa Salmony. 8 Horko-ťažko sme ju minuli a prišli na miesto, menované Pekný prístav, neďaleko ktorého bolo mesto Lasea. 9 Uplynulo zase hodne času a aj plavba bola nebezpečná, lebo bolo už po pôste Dňa zmierenia, preto povedal Pavel: 10 Mužovia, predvídam, že plavba bude náročná a spojená s veľkou stratou nielen pre náklad a pre loď, ale aj pre naše životy. 11 Ale stotník väčšmi dôveroval kormidelníkovi a majiteľovi lode ako slovám Pavlovým. 12 A keďže ani prístav nebol vhodný na prezimovanie, väčšina sa rozhodla pustiť odtiaľ, či by sa im azda nepodarilo dôjsť do Feniky, krétskeho prístavu, obráteného na juho a severozápad, a tam prezimovať.

Búrka na mori

13 Keďže zavial južný vietor, mysleli si, že uskutočnia svoj plán; vytiahli kotvu a plavili sa pozdĺž Kréty.
14 Ale onedlho sa strhol búrlivý vietor, takzvaný severovýchodný. 15 Keď loď, ním zachvátená, nemohla odolať vetru, ponechali sme ju samu na seba, a tak sme boli unášaní. 16 Podbehli sme popod neveľký ostrov, pomenovaný Klauda, a len s námahou sme sa mohli zmocniť záchranného člna. 17 Keď ho vytiahli, použili pomocné prostriedky a podpásali loď. V obave, že narazia na plytčinu Syrtu, stiahli plachty, a tak sa dali unášať. 18 Keďže vietor nimi veľmi zmietal, na druhý deň vyhádzali náklad, 19 na tretí deň vlastnými rukami vyhádzali aj lodné náradie, 20 a keď niekoľko dní sa ani slnko ani hviezdy neukazovali a búrka stále zúrila, stratili všetku nádej, že sa zachránia. 21 Keď im už dlho ani jesť nechutilo, postavil sa Pavel prostred nich a povedal: Mužovia, mali ste ma poslúchnuť a nehýbať sa od Kréty, a boli by ste si usporili tohto trápenia, aj straty. 22 Ale teraz vás napomínam: buďte dobrej mysle; lebo ani jeden z vás nezahynie, okrem lode. 23 Tejto noci zjavil sa mi totiž anjel toho Boha, ktorému patrím a ktorému slúžim, 24 a riekol mi: Neboj sa, Pavel, pred cisárom musíš stáť, a hľa, Boh ti daroval všetkých, ktorí sa plavia s tebou. 25 Preto buďte dobrej mysle, mužovia, lebo verím Bohu, že sa tak stane, ako mi oznámil. 26 Musíme však priraziť k nejakému ostrovu.

Stroskotanie lode

27 Keď už bola štrnásta noc, ako nás sem-tam zmietalo na Adriatickom mori, okolo polnoci spozorovali námorníci, že sa k nám blíži akási zem.
28 Spustili hneď olovnicu a zistili hĺbku na dvadsať siah; poodišli ďalej, spustili zase olovnicu a zistili hĺbku na pätnásť siah. 29 V obave, že narazíme na úskalie, spustili odzadu štyri kotvy a žiadali si, aby bol deň. 30 Keď sa námorníci pokúsili utiecť z lode a spustili na more záchranný čln pod zámienkou, akoby aj odpredu chceli spustiť kotvy, 31 povedal Pavel stotníkovi a vojakom: Ak títo nezostanú na lodi, nebudete sa môcť zachrániť. 32 Vtedy vojaci preťali povrazy na člne a dali mu spadnúť. 33 Prv, ako sa rozodnilo, napomínal Pavel všetkých, aby si zajedli hovoriac: Už je štrnásty deň, ako vyčkávate o hlade a nič nejete. 34 Preto vás napomínam, aby ste si zajedli; treba vám to na vlastnú záchranu, lebo sa nikomu z vás ani vlas nestratí z hlavy. 35 A ako to povedal, vzal chlieb, ďakoval Bohu pred všetkými, rozlomil ho a začal jesť. 36 Nato sa všetkým vrátila dobrá myseľ, a aj oni jedli. 37 Bolo ich všetkých na lodi dvestosedemdesiatšesť. 38 Keď sa najedli, odľahčili loď, vysypúc obilie do mora. 39 A keď sa rozodnilo, nevedeli, čo je to za zem, ale spozorovali akýsi záliv, majúci plochý breh; k tomu, ak by bolo možné, umienili si pristáť s loďou. 40 Odrezali teda kotvy a pustili sa po mori; zároveň uvoľnili povrazy na kormidlách, vystreli prednú plachtu po vetre a hnali sa k brehu. 41 Keďže však nabehli na plytčinu, zastali s loďou, predná časť lode uviazla a ani sa nepohla, zadná časť sa však rozpadla pod návalom vĺn. 42 Vojaci radili pobiť väzňov, aby niektorí z nich nevyplával a neutiekol. 43 Ale stotník chcel zachrániť Pavla a prekazil to. Rozkázal tým, čo vedeli plávať, aby prví poskákali a vyplávali na zem; 44 ostatní však, jedni na doskách, iní na troskách lode, a tak sa stalo, že sa všetci dostali na zem zachránení.