8. kapitola
Koniec potopy
1 Vtedy sa Boh rozpomenul na Nóacha, na všetky živočíchy i na dobytok, ktoré boli s ním v korábe; Boh poslal vietor na zem a vody opadli. 2 Zavreli sa žriedla prahlbiny aj okná nebies a dážď z neba ustal. 3 Vody sa viac a viac vracali do zeme a po stopäťdesiatich dňoch začalo vôd ubúdať. 4 V siedmom mesiaci, sedemnásteho dňa toho mesiaca spočinul koráb na Araráte. 5 Vôd stále ubúdalo až do desiateho mesiaca; prvý deň desiateho mesiaca ukázali sa končiare vrchov. 6 Potom, po štyridsiatich dňoch, Nóach otvoril okno korábu, ktoré urobil, 7 a vypustil krkavca. Ten vyletel a poletoval sem i tam, kým na zemi nevyschli vody. 8 Potom vypustil holubicu, aby videl, či sa vody na povrchu zeme umenšili. 9 Keď však holubica nenašla miesto, kde by jej noha spočinula, vrátila sa k nemu do korábu, lebo vody boli na celom povrchu zeme. Vystrel ruku, chytil ju a vtiahol k sebe do korábu. 10 Potom čakal ešte ďalších sedem dní a znova vypustil holubicu z korábu. 11 K večeru sa holubica vrátila k nemu, a hľa, v zobáku mala čerstvý olivový list. Z toho Nóach poznal, že sa vody na zemi umenšili. 12 Potom počkal ďalších sedem dní a vypustil holubicu, ale tá sa už nevrátila k nemu. 13 Šesťsto prvého roku Nóachovho života, prvého dňa prvého mesiaca vyschli vody na zemi. Vtedy Nóach odstránil z korábu pokrov, a hľa, povrch zeme už obschol. 14 Dvadsiateho siedmeho dňa druhého mesiaca bola zem úplne suchá. 15 Tu riekol Boh Nóachovi: 16 Vyjdi z korábu a s tebou tvoja žena, tvoji synovia i ženy tvojich synov. 17 Vyveď všetky živočíchy, ktoré sú z každého tvora s tebou, a to vtáctvo, dobytok i všetky plazy, čo sa plazia po zemi, nech sa hýbu na zemi, nech sa plodia a množia na zemi. 18 Nato vyšiel Nóach a s ním jeho synovia, jeho žena a ženy jeho synov. 19 Všetky živočíchy, plazy, vtáctvo a všetko, čo sa hýbalo na zemi, vyšlo z korábu po čeľadiach. 20 Vtedy Nóach postavil oltár Hospodinovi a vzal zo všetkých čistých zvierat, zo všetkých čistých vtákov a obetoval spaľované obete na oltári. 21 Keď Hospodin zacítil príjemnú vôňu, riekol si: Nebudem už pre človeka preklínať zem, lebo jeho zmýšľanie je zlé od mladosti, a nebudem už biť všetko živé, ako som to urobil. 22 Dokiaľ však zem trvať bude, sejba ani žatva, chlad ani horúčosť, leto ani zima, deň ani noc nikdy neprestanú.