44. kapitola
Jozef skúša bratov
1 Potom Jozef rozkázal správcovi svojho domu: Naplň vrecia mužov obilím, koľko len budú vládať odniesť a peniaze polož každému navrch do vreca; 2 môj pohár však - strieborný pohár - polož najmladšiemu navrch do vreca aj s jeho peniazmi za obilie. Správca urobil podľa príkazu, ktorý mu dal Jozef. 3 Za rána na úsvite prepustili mužov aj s ich oslami. 4 Len čo vyšli z mesta, a ešte neboli ďaleko, Jozef povedal správcovi svojho domu: Vstaň, bež za tými mužmi, a keď ich dobehneš, povedz im: Prečo ste sa zlým odplatili za dobré? Ukradli ste mi strieborný pohár. 5 Veď je to ten, čo môj pán píjava z neho a aj veští z neho! Zle ste urobili, keď ste tak urobili. 6 Keď ich dobehol, povedal im tie isté slová. 7 Oni mu však odvetili: Prečo hovorí môj pán takéto reči? Božechráň, aby tvoji sluhovia urobili niečo také! 8 Pozri, peniaze, ktoré sme našli vo svojich vreciach navrchu, priniesli sme ti naspäť z Kanaánu; ako by sme teda mohli ukradnúť z domu nášho pána striebro alebo zlato? 9 U koho sa z tvojich sluhov nájde, ten nech zomrie, a my budeme otrokmi môjmu pánovi. 10 On im povedal: Áno, nech je tak, ako ste vraveli: U koho sa nájde, ten mi bude otrokom, vy však budete oslobodení. 11 Nato všetci chytro zložili svoje vrecia na zem a každý otvoril svoje vrece. 12 Dôkladne ich poprehliadal od najstaršieho po najmladšieho, a pohár sa našiel vo vreci Benjamínovom. 13 Vtedy roztrhli svoje rúcha, každý naložil náklad na osla, a vrátili sa do mesta. 14 Keď Júda vstúpil s bratmi do Jozefovho domu, on bol ešte tam; padli pred ním na zem. 15 Tu im Jozef povedal: Čo za skutok ste to spáchali? Či neviete, že muž, ako som ja, dozvie sa to veštením? 16 Nato odpovedal Júda: Čo môžeme povedať môjmu pánovi, čo rozprávať, čím sa ospravedlniť? Boh našiel vinu tvojich služobníkov, sme teda otrokmi môjho pána, tak my, ako aj ten, u ktorého sa našiel pohár. 17 On však odpovedal: Bože, chráň ma urobiť niečo takého! Len ten muž, u ktorého sa našiel pohár, bude mi otrokom, vy však môžete odísť v pokoji k svojmu otcovi. 18 Vtedy pristúpil k nemu Júda a povedal: Prosím, pane môj, dovoľ svojmu služobníkovi prehovoriť slovo k sluchu svojho pána, nech nevzbĺkne tvoj hnev na tvojho služobníka, veď ty si ako faraón. 19 Môj pán sa opýtal svojich služobníkov: Máte otca alebo brata? 20 Nato sme odpovedali môjmu pánovi: Máme staručkého otca a jeho malého chlapca, ktorý sa mu narodil v starobe; brat tohto je mŕtvy, a on ostal po svojej matke, preto ho jeho otec miluje. 21 A ty si povedal svojim služobníkom: Priveďte ho ku mne, aby som sa pozrel naňho vlastnými očami! 22 Vtedy sme odpovedali môjmu pánovi: Chlapec nemôže opustiť otca; ak opustí otca, ten zomrie. 23 Potom si povedal svojim služobníkom: Ak nepríde s vami váš najmladší brat, neukážte sa mi na oči. 24 Keď sme prišli k tvojmu sluhovi, môjmu otcovi, oznámili sme mu slová nášho pána. 25 A keď nám náš otec povedal: Nakúpte nám zase niečo potravín, 26 my sme mu odpovedali: Nemôžeme ísť ta; ale pôjdeme, ak bude s nami náš najmladší brat; lebo tomu mužovi sa nesmieme ukázať na oči, ak náš najmladší brat nebude s nami. 27 Nato nám tvoj sluha, náš otec, povedal: Viete, že mi dvoch synov porodila moja žena. 28 Jeden odišiel odo mňa, tak že som musel povedať: Iste bol roztrhaný, a až doteraz som ho nevidel. 29 Ak mi vezmete aj tohto a stihne ho nehoda, v nešťastí znesiete moje šediny do záhrobia. 30 Ale ak teraz prídem k tvojmu sluhovi, svojmu otcovi, a chlapec, na ktorom visí celou dušou, nebude s nami, 31 a uvidí, že chlapca niet, zomrie, a tak znesú tvoji služobníci šediny tvojho služobníka, svojho otca, v žiali do hrobu. 32 Veď tvoj sluha sa zaručil otcovi za chlapca, keď povedal: Ak ti ho neprivediem, ponesiem na vždy vinu pred svojím otcom. 33 Teraz však nech smie tvoj služobník ostať miesto chlapca za otroka môjmu pánovi, a chlapec nech odíde so svojimi bratmi. 34 Veď ako by som mohol odísť k svojmu otcovi, keby chlapec nebol so mnou? Nemohol by som sa dívať na trápenie, ktoré by postihlo môjho otca.