9. kapitola
Job: Človek neobstojí pred Bohom ani neodpovie na jedno z tisíc Božích riadení v prírode.
1Zase odpovedal Job a riekol: 2Áno, je pravda, viem, že je tak; lebo veď ako by mohol byť smrteľný človek spravedlivý pred silným Bohom? 3Keby sa chcel s ním pravotiť, neodpovie mu na jedno z tisíc. 4Je múdreho srdca a premocný v sile. Kde kedy sa zatvrdil niekto proti nemu a mal pokoj?! 5On, ktorý prenáša vrchy, a nevedia, že ich podvracia vo svojom hneve; 6ktorý pohybuje zem s jej miesta, takže sa trasie, a jej stĺpy sa chvejú; 7ktorý keď zakáže slnku, nevyjde, a zapečaťuje hviezdy; 8ktorý sám rozťahuje nebesia a šliape po výšinách mora; 9ktorý učinil Arktúra, Oriona a Kuriatka i komory juhu; 10ktorý činí veliké veci nevyzpytateľné a prepodivné a tak mnohé, že im neni počtu. 11Hľa, ide popri mne, a nevidím toho; ta ide pomimo, a ja ho nepozorujem. 12Hľa, jestli uchvatne, kto mu rozkáže, aby navrátil? Kto mu povie: Čo to robíš? 13Bôh neodvráti svojho hnevu; pod neho sa zohnú pomocníci Rahaba.Nemožnosť pravotiť sa s Bohom.
14A jako by som mu tedy ja mohol odpovedať, aké by som si vybral svoje slová, aby som mohol s ním hovoriť?! 15Ktorému, i keby som mal pravdu, neodpoviem; svojho sudcu budem pokorne prosiť o milosť. 16Keby som volal, a ozval by sa mi, neuveril by som, že uslyšal môj hlas, 17on, ktorý ma zdrtil víchricou a rozmnožil moje rany bez príčiny. 18Nedá mi oddýchnuť si, ale ma sýti horkosťami. 19Ak ide o silu mocného, riekne: Hľa, tu! Alebo ak o súd, povie: Kto mi stanoví deň? 20Keby som sa robil spravedlivým, odsúdia ma moje vlastné ústa, a keby bezúhonným, dokáže mi, že som prevrátený. 21Jestli aj som bezúhonný, neznám svojej duše; opovrhujem svojím životom. 22Je to jedno; preto hovorím: On ničí bezúhonného i bezbožného. 23Ak náhle usmrtí bičom, smeje sa zkúške nevinných. 24Zem býva vydaná do ruky bezbožného; zakrýva tvár jej sudcov. Ak nie on, kde kto je to tedy? 25A moje dni boly rýchlejšie ako bežec, utiekly; nevidely dobrého. 26Prebehly jako rýchle lode, jako keď sa orol vrhne na korisť. 27Ak poviem: Zabudnem na svoju žiaľbu, zanechám svoju smutnú tvár a poveselím sa; 28obávam sa všetkých svojich bolestí; viem, že ma neuznáš za nevinného. 29Ja budem len bezbožný; načože by som sa nadarmo unúval?! 30Keby som sa umyl hoci v snehovej vode a keby som očistil svoje ruky mydlom, 31i vtedy ma pohrúžiš do jamy, a bridkým ma učiní moje rúcho. 32Pretože Bôh nie je človekom ako ja, aby som mu odpovedal, aby sme vošli spolu v súd. 33Nieto nikoho, kto by rozsúdil medzi nami, kto by položil svoju ruku na nás na obidvoch. 34Nech odníme odo mňa svoj prút, a nech ma nedesí jeho strach, 35vtedy budem hovoriť a nebudem sa ho báť, lebo nie je toho tak u mňa.