41. kapitola

1 Hľa, nádej človeka na neho je klamná. Alebo či sa dokonca už i na jeho pohľad rúti na zem? 2 Nikto nie je taký smelý, ani len aby ho zobudil. A kde kto potom sa postaví predo mnou?! 3 Kto ma kedy predišiel voľačím, aby som odplatil? Čokoľvek je pod všetkými nebesami, je moje. 4 Nebudem mlčať o jeho údoch o sile a kráse jeho ustrojenia. 5 Kto odkryje povrch jeho rúcha? S dvojitou svojou úzdou kto pristúpi? 6 Kto otvorí vráta jeho tvári? Okolo jeho zubov je strach. 7 Pýchou ryhy jeho štítov; každý je privrený jako tesná pečať. 8 Jeden prilieha k druhému tak, že vzduch nevojde medzi ne. 9 Každý ľne pevne k druhému; držia sa spolu a neodstávajú od seba. 10 Jeho kýchanie žiari svetlom a jeho oči sú jako riasy rannej zory. 11 Z jeho úst vychádzajú fakle; uletujú ohnivé iskry. 12 Z jeho chriapov vychádza dym; je to jako vrúci kotol a horiaca sitina. 13 Jeho dych rozpaľuje uhlie, a plameň vychádza z jeho úst. 14 V jeho šiji prebýva sila, a pred ním výskoky uteká strach. 15 Kusy jeho mäsa pevne sa držia. Všetko je na ňom ako uliate, ani sa nepohne. 16 Jeho srdce je uliate jako z kameňa, a je uliate, pevné jako spodný žernov. 17 Jeho dvihnutia sa boja i najsilnejší; zlyhajú od zdrtenia. 18 Keby ho niekto dostihol mečom, jeho meč neostojí, ani kopija ani strela ani pancier. 19 Považuje železo za slamu, za hnilé drevo meď. 20 Strela z luku ho nepohne na útek; kamene z praku sa mu obrátia na plevy. 21 Kyjak považuje za suché steblo; smeje sa šramotu kopije. 22 Pod ním je ostrie črepu; stelie hrot, ako čo by to bolo na blato. 23 Pôsobí, aby vrela hlbina jako hrniec; robí more nádobou strojenej masti. 24 Za ním svieti draha; považuje priepasť za bezvládne šediny. 25 Nie je mu podobného na zemi; ktorý by bol učinený tak, bez strachu. 26 Smele pozrie na čokoľvek vysoké; je kráľom nad všetkými šelmami.