17. kapitola
1 Môj duch je rozrušený; moje dni hasnú; zbývajú mi hroby. 2 Je isté, že je posmech posmievačov u mňa, a moje oko má dlieť na ich poburovaní! 3 Nože polož záloh; zaruč sa u seba za mňa! Lebo veď kde kto iný uderí do mojej ruky! 4 Pretože si prikryl ich srdce, aby nerozumeli, preto ich ani nepovýšiš. 5 Kto za podiel oznámi blížnych, toho synov oči sa zatmejú. 6 Ale ma vystavil ľuďom za príslovie, a stal som sa takým, ktorému sa pľuje do tvári. 7 Moje oko zoslablo od žiaľu, a všetky moje údy sú podobné tôni. 8 Statoční ľudia priami sa hrozia nad tým, a nevinný sa poburuje nad pokrytcom. 9 Avšak spravedlivý sa bude držať svojej cesty, a ten, kto je čistých rúk, priberie sily. 10 Ale i vy všetci sa vráťte a nože poďte! Lež nenajdem medzi vami múdreho. 11 Moje dni sa pominuly; moje úmysly sú roztrhané, dedičstvá môjho srdca. 12 Noc mi obracajú na deň, a zase vraj svetlo je blízko tmy. 13 I keby som niečo očakával, jednako bude hrob mojím domom; vo tme si usteliem svoju ložu. 14 Jame privolám: Ty si môj otec! Moja mať a moja sestra privolám červom. 15 Kde je tedy moje očakávanie? A čo do môjho očakávania, kto kedy ho uvidí? 16 Všetko to sostúpi k závorám hrobu, akže všetko spolu spočíva na prachu.