4. kapitola
Jonášovo reptanie a Božia odpoveď
1 To sa náramne neľúbilo Jonášovi a zapálil sa hnevom. 2 Modlil sa Hospodinovi a povedal: Prosím, ó, Hospodine, či nie je toto to, čo som hovoril, dokiaľ som ešte bol na svojej zemi? Preto som sa aj ponáhľal, aby som prv utiekol do Taršíša, lebo som vedel, že si ty silný Bôh milosrdný a ľútostivý, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a ktorý ľutuješ zlého. 3 A tak teraz, ó, Hospodine, vezmi, prosím, odo mňa moju dušu, lebo mi je lepšie zomrieť ako žiť. 4 Na to riekol Hospodin: Či je to dobré, že si sa rozpálil hnevom? 5 A Jonáš vyšiel z mesta, sadol si na mieste od východu mesta, spravil si tam búdu a sadol si do nej, do tône, dokiaľ by neuvidel, čo bude s mestom. 6 A Hospodin Bôh nastrojil kikájonVeľkolistá, tônistá rastlina. Jedni: tekvica, iní ricínovník, ktorý vyrástol nad Jonáša, aby bola tôňa nad jeho hlavou, aby ho vytrhol z jeho zlého. A Jonáš sa radoval kikájonu veľkou radosťou. 7 Ale Bôh nastrojil červa, keď na druhý deň ráno vychádzala zora, ktorý ranil kikájon, takže vyschol. 8 A stalo sa, keď vyšlo slnce, že Bôh nastrojil východný vietor horúci, a slnce bilo na hlavu Jonášovu tak, že omdlieval a žiadal si zomrieť a povedal: Lepšie mi je zomrieť ako žiť. 9 A Bôh riekol Jonášovi: Či je to dobré, že si sa rozpálil hnevom pre ten kikájon? A povedal: Dobré je, že som sa rozpálil hnevom, až na smrť. 10 Na to riekol Hospodin: Ty ľutuješ kikájon, ktorým si sa netrudil ani si ho nepestoval, ktorý vyrástol za jednu noc a za jednu noc i zhynul. 11 A ja by som nemal ľutovať Ninive, to veľké mesto, v ktorom je viac ako sto dvadsať tisíc ľudí, ktorí nevedia rozdielu medzi svojou pravicou a svojou ľavicou, a hoviad mnoho?