14. kapitola
Človek ako kvet a tieň. Väčšia nádej stromu.
1Človek, splodený zo ženy, je krátkeho veku a sýty nepokoja. 2Vyjde jako kvet z puku a uvädne; uteká jako tieň a nezastane. 3A ešte i na takého otváraš svoje oči a mňa uvodíš so sebou v súd! 4Kto môže vydať čisté z nečistého? Nikto! – 5Ak tedy sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u teba; položil si mu hranice, ktorých neprekročí: 6odvráť od neho svoj pozor, aby mal chvíľu pokoj, až by sa potešil ako nájomník svojmu dňu. 7Lebo strom má nádej; ak ho vytnú, zase vyrastie, a jeho výhonok nevyhynie. 8Jestli sa zostarie jeho koreň v zemi, a jeho peň zomrie, v prachu: 9keď zavonia vodu, znova vypučí a ženie vetvi jako sadenec. 10Ale muž zomrie, premožený mdlobou; a keď vypustí človek dušu, kdeže je?! 11Ako keď odtekajú vody z jazera, a rieka siakne a vysychá, 12tak i človek, keď ľahne, nevstane; dokiaľ len budú nebesia, neprebudia sa ani sa nezobudia zo svojho spánku. 13Oj, aby si ma ukryl v hrobe, aby si ma zakryl, dokiaľ by sa neodvrátil tvoj hnev, aby si mi uložil lehotu a potom sa rozpamätal na mňa! 14Ak zomrie muž, či ešte kedy ožije? Vtedy po všetky dni svojho vojenia budem sa nadejať, dokiaľ len neprijde moja zmena. 15Zavoláš, a ja sa ti ohlásim; budeš túžiť po diele svojich rúk. 16Lebo vtedy budeš počítať moje kroky; nebudeš striehnuť na môj hriech. 17Moje prestúpenie bude zapečatené v uzlíku, a zatrieš moju neprávosť. 18Ale teraz ako keď padá vrch, že sa drobí, a skala, keď sa odtrhne od svojho miesta; 19voda mrví kamene, a jej lejaky odplavujú prach zeme, tak si zahubil nádej smrteľného človeka. 20Večne ho premáhaš, a ide ta; mení svoju tvár a tak ho zaháňaš. 21Či sú potom jeho synovia slávni, nevie o tom, a či sú chatrní, nepozoruje na to. 22Ale jeho telo bolestí spolu s ním, a tak i jeho duša smúti tam spolu s ním.